Prosper Mérimée

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Prosper Mérimée
Prosper Merimee2.jpg
Prosper Mérimée
Narodenie 28. september 1803
Paríž, Francúzsko
Úmrtie 23. september 1870 (66 rokov)
Cannes, Francúzsko
Zamestnanie historik, archeológ, spisovateľ
Národnosť francúzska
Obdobie písania romantizmus
Žánre novela, román, esej, cestopis
Témy história, mystika, horror
Literárne hnutie Cénacle a Petit cénacle – krúžok romantikov
Debutové práce Cromwell, dráma
Významné práce Carmen, Tamango a iné novely
Deti Louis Edmond Duranty
Významné ocenenia Grand officier Čestnej légie, člen Francúzskej akadémie

Prosper Mérimée (* 28. september 1803, Paríž, Francúzsko – † 23. september 1870, Cannes, Francúzsko) bol francúzsky spisovateľ, historik a archeológ.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Prosper Mérimée, päťročný, autorka Anne Moreau-mama

Narodil sa ako syn spisovateľa Léonora Mériméeho a spisovateľky, maliarky a portrétistky Anne Moreauovej. Prosper vyštudoval právo a učil sa viaceré cudzie jazyky: arabčinu, ruštinu, gréčtinu a angličtinu. Je jedným z prvých prekladateľov z ruštiny do francúzštiny.

Mérimée si obľúbil mysticizmus, históriu a nadreálnosť. Bol ovplyvnený historickou fikciou popularizovanou Walterom Scottom, psychologickou drámou Alexandra Sergejeviča Puškina a ukrutnosťou.

Po ukončení štúdia práva sa začal venovať literatúre a zároveň vstúpil do služby v administratíve. V roku 1830 sa stal tajomníkom v kabinete grófa d’Argout, rýchlo prešiel funkciami na ministerstve námorníctva a ministerstve obchodu aby sa stal nakoniec generálnym inšpektorom historických monumentov a pamiatok. V tomto úrade pracoval i jeho otec ako tajomník. Funkcia dovoľovala Mériméemu mladšiemu venovať sa literárnej tvorbe.

V tomto období požiadal svojho priateľa z detstva architekta Eugène Viollet-le-Duca aby uskutočnil jednu z prvých rekonštrukcií budov vo Francúzsku. Funkcia inšpektora mu umožňovala cestovať po všetkých regiónoch Francúzska a na Korziku, odkiaľ čerpal námety pre svoje poviedky, novely a romány. V období 1836 – 1841 uverejňoval aj správy z týchto ciest.

V období svojho úradu si dopisoval s mnohými antikvármi a odborníkmi na antikvity vo Francúzsku, napríklad s prezidentom „La Société des antiquaires de l’Ouest à Poitiers“(Spolok starožitníkov západu v Poitiers,) Guyom de Chergé. Poitiers je mesto, v ktorom zachránil mnoho pozostatkov, menovite kaplnku/krstiteľnicu sv. Jána ohrozenú demolíciou.

Portrét Mériméea od Champmartina

V susednom departmente Deux-Sèvres radil architektovi z Niortu Pierre-Théophile Segretainovi pri rekonštrukcii viacerých kostolov. Na svojich inšpekčných cestách sa zastavoval v Niorte, kde okrem iného kreslil svoje obľúbené mačky.

V roku 1841 spolu s jeho priateľkou George Sandovou sa zaslúžil o objavenie slávnej tapisérie The Lady and the UnicornDáma a jednorožec – počas ich pobytu v zámku Boussac v regióne Limuzínsko, čo sa považuje za významný počin pre výskum stredovekého umenia. Príbeh vstúpil do histórie aj vďaka jeho literárnemu spracovaniu George Sandovej.

Charles Arnaud, miestny vedec v Niorte, mu daroval šťuku vytvarovanú zo zaváranej Archangeliky, niortskú špecialitu, pri príležitosti nástupu Napoleona III. k moci.

V roku 1844 bol prijatý za člena l’Académie des inscriptions et belles-lettres a v tom istom roku do Francúzskej akadémie do kresla po Charlesovi Nodierovi.

Prevezmúc povinnosť a dlhy za svojho priateľa grófa Libriho bol v roku 1852, 4. júla, uväznený v Consiergerie(parížska väznica) na dva týždne a zaviazaný zaplatiť pokutu tisíc frankov.

Mérimée bol priateľom komtesy de Montijo, neskoršej cisárovnej Eugénie, manželky Napoleona III., ktorej poslal skicu „podľa portrétu od Vélasqueza vo veľkosti 55x40 cm, kúpenú za 8 frankov, vo forme výrezu z väčšej postavy a posúdenú ako originál všetkými znalcami, ktorí sú tu uvedení“.

Keď sa v roku 1853 udialo korunovanie cisárovnej Eugénie, cisárstvo udelilo Mériméemu post staršieho senátora v Senáte. Predtým, v 1844 dosiahol aj titul grand officier a komandér Čestnej légie vo Francúzskej akadémii. Pocty ho postavili do stredu literárneho sveta ako muža, ktorý pracoval štyridsať rokov v archeológii, histórii a románopisectve.

V roku 1853 s stal členom usporiadateľskej komisie na svetovej výstave v Londýne[1].

Pre pobavenie cisárskeho dvora zostavil svoj slávny Dictée v roku 1857. Predtým, ako dosiahol úspechy a slávu napísal dve apokryfické diela pod vymyslenými menami autorov:

  • 1. 1825 – Divadlo Clary Gazul, španielskej komediálnej herečky, autor Joseph Gazul
  • 2. 1827 – Guzla, zbierka dávnych ilýrskych piesní od Hyacintha Maglanovicha

Prvá z publikácií je jedna z najkompletnejších literárnych mystifikácií, ktorá zavrhla romantickú revolúciu vo Francúzsku podnecujúc vtipy, napríklad o zahraničnej romantickej literatúre. Hry však nevyšli ako vhodné pre divadelné uvedenie. Neskôr v roku 1850, Mérimée upravil a uviedol jednu z nich pod názvom La carosse de Saint Sacrament, Voz sv. Sakramentu, hra však nemala úspech.

Mérimée tiež uverejnil pod rúškom anonyma La Jacquerie, scènes féodales(Sedliacke povstanie, feudálne scény, (1828) a Chronique du règne de Charles IX (1829) – Kronika panovania Karola IX. Signoval a uverejnil svoje diela, novely, malé romány, historické epizódy, archeologické zápisky a literárne štúdie v La revue de Paris a v la Revue des deux mondes, ktoré tvorili mnohé vydania čísiel revuí, buď pod názvami jednotlivých diel alebo pod súbornými názvami zbierok.

Ilustroval knihu kolegu historika Julesa Champfleuryho s názvom les Chats (Mačky) v roku 1869.

Mériméeho skon bol oznámený v r. 1869 oficiálne v Paríži skôr, ako umelec naozaj umrel. Klebetu verejne dementovali v Le Figaro. V roku 1870, keď naozaj skonal, sa práve nachádzal na jednom zo svojich početných kúpeľných pobytov v Cannes. Mérimée trpel na astmu.

Počas Komúny roku 1871 boli jeho dokumenty a knihy v jeho dome v Paríži na rue de Lille 52 zničené požiarom. Románopisec a kritik umenia Louis Edmond Duranty, žiak Champfleuryho, muž portrétovaný Degasom, bol biologickým potomkom Mériméeho.

La base Mérimée[upraviť | upraviť zdroj]

Je to dátová báza historických objektov vo Francúzsku. Bola nazvaná podľa Prospera Mériméeho ako bývalého generálneho inšpektora historických monumentov. Už v roku 1834 začal tvoriť zoznam francúzskych historických objektov pod názvom « l’Inventaire Général des Monuments et Richesses Artistiques de la France ».(Všeobecný inventár monumentov a pokladov umenia Francúzska.) Databáza bola založená André Malrauxom.

Victor Hugo – kresba Prospera Mériméeho

Kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Kritikmi Mériméeho boli Victor Hugo a profesionálny kritik Charles du Bos.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Mérimée sa stal členom krúžku romantických autorov Cénacle a Petit cénacle(súčasť prvého), ktorý sa zúčastnil na vypískaní premiéry hry Victora Huga Hernani[2]. Príbehy, ktoré rozpráva, sú plné tajomna a sú umiestnené často v cudzine, napríklad v Španielsku, Rusku, na Korzike. Jedna z jeho noviel bola inšpiráciou pre libreto opery Carmen. Témy, ktoré si vyberá, ladia s romantickým štýlom: tragické, mystické, historické a horrorové rámce.

Novely[upraviť | upraviť zdroj]

  • Španieli v Dánsku, Les Espagnols au Danemark (1825)
  • Žena a diabol, Une Femme est un diable (1825)
  • Sedliacke povstanie, La Jacquerie (1828)
  • Rodina Carvajal, La Famille Carvajal (1828)
  • Kronika panovania Karola IX., Chronique du règne de Charles IX (1829)
  • Mateo Falcone (1829)
  • Vízie Karola, XI., Vision de Charles XI (1829)
  • L’Enlèvement de la Redoute (1829)
  • Tamango (1829
  • Federigo (1829)
  • Príbeh Rondina, Histoire de Rondino (1830)
  • Etruská váza, Le Vase étrusque (1830)
  • Partia triktraku, La Partie de trictrac (1830)
  • Mozaika, Mosaïque (1833)
  • Dvojitá nenávisť, La Double méprise (1833)
  • Duše očistca, Les Âmes du purgatoire (1834)
  • Venuša z Ille, La Vénus d’Ille (1837)
  • Colomba (1840)
  • Arsène Guillot (1844)
  • L’Abbé Aubain (1844)
  • Carmen (1845)
  • Il Viccolo di Madama Lucrezia (1846)
  • Dve dedičstvá, Les Deux Héritages (1850)
  • Modrá izba, La Chambre bleue (1866)
  • Lokis (1869)
  • Djoûmane (1870)

Dráma[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cromwell,1822, divadelná hra – debut. Nebola uvedená a autor zničil rukopis.
  • Divadlo Clary Gazul, Le Théâtre de Clara Gazul (1825)
  • La Guzla (1827)

Cestopisy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Španielske listy, Lettres d’Espagne (1832)
  • Zápisky z ciest, Notes de voyages (1835 – 1840)

Eseje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Esej o sociálnej vojne, Essai sur la guerre sociale (1841)
  • Štúdie o rímskej histórii, Études sur l’histoire romaine (1845)
  • Príbeh Dona Pedra I., kráľa Kastílie, Histoire de Don Pèdre Ier, roi de Castille (1847)
  • Literatúra v Rusku, Nicolas Gogol, La Littérature en Russie, Nicolas Gogol (1851)
  • Epizóda z histórieRuska, Chyby Demetriove, Épisode de l’Histoire de Russie, Les Faux Démétrius (1852)

Korešpondencia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Listy Panizzimu, Lettres à Panizzi (recueil, date 1856 )
  • Nevydaná korešpondencia, Une correspondance inédite (octobre 1854 – février 1863), avertissement de Fernand Brunetière (3ème édition, Calmannn-Lévy 1897 – publiée pour la 1ère fois ds La Revue des Deux Mondes)
  • Diela Mauricea Parturiera, Ouvrages de Maurice Parturier :
  • Une correspondance inédite de Prosper Mérimée (supplément littéraire du Figaro des 2, 9, 16 et 23 mars 1929)
  • Mérimée, Listy v Grasset, Mérimée, Lettres aux Grasset (La Connaissance, 1929)
  • Curiosités sur Mérimée (Le Figaro Littéraire, 17 octobre 1931)
  • Lettres de Mérimée à la famille Delessert – préface d’Emile Henriot (Plon, 1931)
  • Upresnenie o Mérmiéeovi, Précisions sur Mérimée (La Revue de Paris, des 1er et 15 septembre 1932)
  • Okolo Mériméeho, Autour de Mérimée (Giraud-Badin, 1932)( Bulletin du Bibliophile, 20 mai 1932)
  • Listy M. Ludoviccovi Vitetovi, Lettres de M. à Ludovic Vitet (Plon, 1934)
  • Dva listy od P.M. George Sandovej, Deux lettres de P. M. à George Sand (Le Divan, juillet – septembre 1935)
  • Listy od P.M. Madame de Beaulaincourt, Lettres de P. M. à Madame de Beaulaincourt, 1866 – 1870 (Calmann-Lévy, 1936)
  • Úvod ku korešpondencii M. Starožitníkom západu, Introduction aux lettres de M. aux Antiquaires de l’Ouest, recueillies et annotées par Jean Maillon (1937)
  • Correspondance générale Paris (Le Divan ; le tome VI (1850 – 1852) date de 1947)
  • Literárne priateľstvo, Prosper Mérimée a Ivan Turgenev, Une amitié littéraire, Prosper Mérimée et Ivan Tourgueniev (Hachette, 1952)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Predchodca
Charles Nodier
Kreslo 25
Francúzska akadémia

18441870
Nástupca
Louis de Loménie