2. symfónia (Sibelius)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Symfónia č. 2 D-dur, Op. 43 je dielo skladateľa Jeana Sibeliusa.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Na svojej druhej symfónií začal skladatel pracovať počas pobytu v Taliansku v roku 1901. Najskôr plánoval zložiť veľkú symfonickú báseň o príbehu dona Giovanniho a hudbu inšpirovanú Danteho Božskou komédiou, k čomu nakoniec nedošlo. Časť z materiálu namiesto toho použil vo svojej druhej symfónií. Tú viackrát upravoval a premiéru nakoniec posunul až na marec roku 1903. Symfónia zaznamenala obrovské nadšenie vo Fínsku a hlavne prelomový úspech v Nemecku, ktorý bol snom vtedajších škandinávskych skladateľov.

Štruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Skladba má štyri vety, posledné dve sa hrajú bez prerušenia.:

  • 1. Allegretto
  • 2. Tempo andante ma rubato
  • 3. Vivacissimo
  • 4. Finale. Alegro moderato

Zloženie orchestra: 2 flauty, 2 hoboje, 2 klarinety, 2 fagoty, 4 lesné rohy, 3 trúbky, 3 trombóny, tuba, tympany, sláčiky (1. a 2. husle, violy, violončelá, kontrabasy). Typická dĺžka skladby je približne 44 minút.

V prvej vete sa po jednoduchom, ale pôsobivom úvode sláčikov ozvú drevené dychové nástroje s hlavnou, pastorálne ladenou témou. Celá veta má jedinečnú, krehkú atmosféru. Druhá veta je kontrastná, sláčiky hrajúce pizzicato prinášajú pesimistickejšiu náladu. Nasledujé energické scherzo, ktoré je pomocou pompéznej melódie premostené so záverečnou vetou. Tá končí široko koncipovaným, majestátne pokojným záverom.

Symfónia sa vďaka svojím melódiám inšpirovaných ľudovou tvorbou, pôsobivým harmonickým prechodom a jedinečnej pokojnej atmosfére stala najobľúbenejšou a dodnes najčastejšie uvádzanou Sibeliovou symfóniou. Pri tvorbe ďalších symfónií už Sibelius viac experimentoval s fragmentáciou a kombináciou tém. A pri počúvaní nostalgickej druhej symfónie z rokov 1901 - 1903 poslucháčovi mimovoľne napadne, že to môže byť pokojne rozlúčka s celou romantickou epochou.