AK-12
| AK-12 | ||
|---|---|---|
 | ||
| Typ: | útočná puška | |
| Miesto pôvodu: | Rusko | |
| História služby | ||
| V službe: | 2018 - doteraz | |
| Používaná: | Rusko, Kazachstan, Arménsko, Katar | |
| História výroby | ||
| Konštruktér: | Michail Timofejevič Kalašnikov, Vladimír Viktorovič Zlobin | |
| Navrhnuté: | 2011 | |
| Vyrobené: | 2018 - súčasnosť | |
| Varianty: | AK-15 | |
| Základné údaje | ||
| Hmotnosť: | 3,7 kg (nenabitá) | |
| Dĺžka: | 875−935 mm | |
| Dĺžka hlavne: | 415 mm | |
| Typ náboja: | 5,45 × 39 mm | |
| Kaliber: | 5,45 | |
| Úsťová rýchlosť strely: | 900 m/s | |
| Kadencia: | 700 rán/min | |
| Účinný dostrel: | 800 m[1] | |
| Maximálny dostrel: | 3 150 m | |
| Zásobovanie muníciou: | 30 rán so štandardným zásobníkom | |
AK-12 je moderná ruská útočná puška, ktorá bola vyvinutá v podniku Ižmaš. Je označovaná ako piata generácia útočných pušiek Kalašnikov.
Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]
Už na konci 70. rokov 20. storočia sa hovorilo o zastaranosti pušiek AK-74 a potrebe ich náhrady. Preto bol v roku 1980 naštartovaný projekt, ktorého výsledkom mala byť nová automatická puška pre sovietsku armádu, ktorá by perspektívne nastúpila na miesto AK-74. V dôsledku rozpadu Sovietskeho zväzu sa však táto súťaž pretiahla až roku 1994, kedy bola za víťaza vyhlásená AN-94. Táto zaujímavá puška s tzv. balančným mechanizmom bola prijatá do výzbroje, ale iba v malom počte a len v niektorých špeciálnych jednotkách. Preto bola otázka nástupcu AK-74 otvorená až do roku 2010, kedy bol predstavený prototyp AK-200. V roku 2011 prebehli skúšky tejto novej pušky a v januári 2012 prezentovala spoločnosť Ižmaš finálnu verziu s označením AK-12.
V tom istom roku bola puška ponúknutá ruskej armáde ako súčasť budúcej výzbroje Ratnik. Konštruktéri z Ižmašu však nemali čas na vytvorenie variantu s kalibrom 7,62×39 a tak pre tieto potreby predstavili útočnú pušku staršej konštrukcie AK103-3. Počas testov sa okamžite ukázalo, že nová zbraň výrazne stratila na spoľahlivosti a hneď v prvej fáze prehrala so svojím hlavným konkurentom Kovrov A-545. Práce na ďalšom vývoji AK-12 tak pokračovali z vlastnej iniciatívy podniku Ižmaš a na vlastné náklady.
Samotný Ižmaš sa v roku 2014 pretransformoval na koncern Kalašnikov, pričom došlo aj k výmene generálneho riaditeľa a ďalších manažérov. V septembri 2016 koncern Kalašnikov na fóre Army-2016 predstavil vylepšenú verziu AK-12, ako aj útočnú pušku AK-15 pre strelivo kalibru 7,62×39 mm. Konštrukcia pušiek bola podľa výrobcu prepracovaná tak, aby sa odstránilo množstvo nedostatkov zistených počas testov. Podarilo sa tiež znížiť výrobnú cenu. V novej AK-12 bola celá mechanická časť pušky navrhnutá nanovo a nie je kompatibilná s AK-74M. Hlavným cieľom redizajnu bolo zvýšenie presnosti vo všetkých režimoch streľby pri zachovaní prevádzkovej spoľahlivosti a vyrobiteľnosti.
Od začiatku roka 2017 pokračoval „3. ústredný výskumný ústav ministerstva obrany“ v testovaní štyroch útočných pušiek: AK-12, AK-15, 6P67 a 6P68. Testovaná bola spoľahlivosť a funkčnosť zbraní za veľmi nízkych aj vysokých teplôt alebo v prašnom a vlhkom prostredí. Podľa ruských štandardov musí puška vydržať (nesmie samovoľne vystreliť) pád z výšky 1,5 metra na betónovú podlahu. Dňa 29. januára 2018 ruské ministerstvo obrany rozhodlo, že pušky AK-12 a AK-15 budú zaradené do výzbroje pozemných síl, vzdušných síl a námornej pechoty Ruskej federácie. Dňa 20. decembra 2018 odovzdal koncern Kalašnikov ruskému ministerstvu obrany prvú várku AK-12 v počte 2500 kusov.
Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]
Základná podoba AK-12 využíva strelivo kalibru 5,45×39 mm. Dajú sa použiť 30-ranné zásobníky z AK-74 alebo 45-ranné z guľometu RPK. Zbraň pracuje na princípe odberu prachových plynov z hlavne. Zbraň nemá záchyt záveru, podobne ako AK-74. Špeciálny balančný systém využitý nie je, ale dynamika funkčného mechanizmu bola upravená tak, aby sa obmedzil spätný ráz a zvýšila sa stabilita pri streľbe dávkou. Na oboch stranách tela sa nachádza palcom ovládaná páčka so štyrmi polohami: zaistené, jednotlivé rany, dvojranné dávky a automat. Na prvý pohľad zaujme aj skutočnosť, že AK-12 má na hornej strane celého tela a tiež na spodnej strane predpažbia štandardizované montážne lišty typu Picatinny (MIL-STD-1913), na ktoré je možné upevňovať najrôznejšie druhy zameriavačov, svetlometov, rukovätí, granátometov a ďalšieho príslušenstva. Inak je riešený celý spúšťový mechanizmus, uvoľňovač záveru a úplne nová je aj konštrukcia pažby (dĺžku pažby je nastaviteľná). Mnoho častí zbrane je vyrobených z vysoko odolných polymérov, čo prispieva k nižšej hmotnosti nového kalašnikovu. Zbraň je teraz obojstranná, bez obmedzenia ju teda môžu používať praváci aj ľaváci. Mierne prepracované je ústie hlavne, aby bolo možné odpaľovať aj puškové granáty zahraničnej výroby. Vďaka novej hlavni je zbraň tiež presnejšia.[2] A vzrástla maximálna rýchlosť streľby zbrane, ktorá dosahuje až 700 rán za minútu. Zbraň je vybavená zameriavačom s možnosťou zadávať bočné korekcie a nastavovať dostrel až do 800 m.[3]
Varianty[upraviť | upraviť zdroj]
AK-12 - základný variant, ktorý využíva strelivo kalibru 5,45 × 39 mm.
AK-15 - verzia, ktorá využíva strelivo kalibru 7,62 × 39 mm. Zbraň váži 3,7 kg a jej dĺžka je 880−940 mm.[4]
Používatelia[upraviť | upraviť zdroj]
Arménsko
Katar
Kazachstan
Rusko - do roku 2021 malo byť ruským ozbrojeným silám dodaných 150 000 kusov AK-12 a AK-15.[5][6]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ АК-12 [online]. kalashnikovgroup.ru, [cit. 2022-03-13]. Dostupné online. Archivované 2022-03-13 z originálu.
- ↑ Автомат Калашникова АК-12 [online]. weaponland.ru, [cit. 2022-03-13]. Dostupné online.
- ↑ Автомат Калашникова АК-12: первый в новом поколении [online]. rostec.ru, [cit. 2022-03-13]. Dostupné online.
- ↑ АК-15 [online]. kalashnikovgroup.ru, [cit. 2022-03-13]. Dostupné online. Archivované 2022-03-13 z originálu.
- ↑ Минобороны РФ получит 150 тыс. новых автоматов Калашникова за три года [online]. . Dostupné online. (po rusky)
- ↑ tass.com, [cit. 2022-03-13]. Dostupné online.