Andalúzsky kôň

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Andalúzsky kôň

Andalúzsky kôň je plemeno koňa domáceho. Patrí medzi teplokrvníky. Najvýraznejší vplyv na jeho vznik mali arabské kone.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Kone boli do Španielska dovážane z východného Stredomoria, od germánskych kmeňov a potom s inváziou moslimov. Andalúzsky kôň pochádza zo slnkom vysušovaných oblastí južného Španielska, Andalúzie. V 16. storočí sa stal obľúbeným jazdeckým koňom európskych panovníkov a významných jazdeckých majstrov, vrátane Angličana Williama Cavendisha, vojvodu z Newcastle. Priamym potomkom Andalúzského koňa je lipican a k ďalším európskym plemenám ovplyvneným andalúzskou krvou patrí frederiksborský, frízsky a connemarský kôň.

O prežitie andalúzského koňa v priebehu storočí sa zaslúžili mníšske rády, predovšetkým rád kartuziánov. Kartuziáni sa snažili zachovať čistou línií chovu, preto ich kone dosahovali tých najvyšších kvalít.

Popis plemena[upraviť | upraviť zdroj]

Je vysoký 155 až 160 cm, s výraznou hlavou, často s ľahkým klabonosom, dlhá hriva a chvost, silný ľahko klenutý krk, chvost nízko nasadený a nesený, farba biela s prímesami, len vzácne čierna, častejšie sú hnedáci.[1]

Chov a využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné chovateľské strediská sú Sevilla, Córdoba a Jerez de la Frontera. Je využívaný pre drezúru - španielsku školu, pre koridu, ale tiež pre kočiare aj zháňanie dobytka, rekreácie, parkúr (skokové súťaže)

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Andalúzský kôň mal značný vplyv na chov mnohých známych plemien. Blízko príbuzní sú mu napr. Lusitánský kôň, Alter-real, Lipicani, Starokladrubáci aj niekoľko nemeckých plemien. O prežitie v priebehu stáročí, ktoré zahrňovali aj niektoré veľmi rušné obdobia, sa starali mníšske rády predovšetkým kartuziáni. V neistých dobách ukrývali kone vo vzdialených kláštoroch, aby boli v bezpečí. Kartuziáni sa snažili zachovať čistotu línie a dôsledne šľachtili zvieratá vysokej kvality. Andalúzan má hrdú chôdzu, je atletický, aj keď nie je rýchly a má láskavú a priateľskú povahu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KHOLOVÁ, Helena; HOŠEK, Jan. Koně. Praha : Aventinum, 1996. ISBN 80-85277-36-0. Kapitola Andaluský kůň, s. 115.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Andaluský kůň na českej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]