Cantorov paradox

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Cantorov paradox je poznatok publikovaný Georgom Cantorom roku 1899, ktorý spolu s ďalšími výsledkami podobného typu (označovanými ako antinómia alebo paradoxy naivnej teórie množín) viedol ku kríze klasickej naivnej teórie množín a ich následnému nahradeniu axiomatickým systémom.

Podstata paradoxu[upraviť | upraviť zdroj]

Uvažujeme o množine \mathbb{V}\,\! všetkých množín. Podľa Cantorovej vety má množina všetkých jej podmnožín (ich potenčná množina) \mathbb{P}(\mathbb{V})\,\! väčšiu mohutnosť, ako samotná \mathbb{V}\,\!. Existuje teda množina, ktorá sa nedá vzájomne jednoznačne zobraziť do množiny všetkých množín, a teda ani do sebe samej - čo je samozrejme nezmysel.

Riešenie paradoxu[upraviť | upraviť zdroj]

V dobe publikovania nebola Cantorovmu paradoxu prikladaná veľká váha s tým, že sa odohráva na príliš veľkých množinách (množina všetkých podmnožín množiny všetkých množín). Preto sa takisto vžilo označenie paradox, napriek tomu, že sa v skutočnosti jednalo o spor v klasickej definícii množiny ako „súboru objektov (prvkov) vymedzených pomocou operácie nájdenie“.

Až neskôr, spoločne s ďalšími „paradoxmi“, z ktorých ako najdôležitejší sa ukázal Russellov paradox, viedol tento výsledok ku kompletnému prepracovaniu základov teórie množín na axiomatickom základe - pozri Zermelova-Fraenkelova teória množín.

V axiomatickej teórii množín už nemožno skonštruovať vyššie uvedenú množinu \mathbb{V}\,\! - súbor všetkých množín nie je množina, ale vlastná trieda, a o jej potenčnej množine teda nemá vo svete teórie množín zmysel hovoriť.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]