David Mathieson Walker

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
David Mathieson Walker
David Mathieson Walker
Astronaut NASA
Št. príslušnosť USA
Dátum narodenia 20. máj 1944
Columbus, Georgia, USA
Dátum úmrtia 23. apríl 2001 (56 rokov)
Houston, Texas, USA
Predchádzajúce
zamestnanie
testovací pilot
Hodnosť kapitán US Navy
Čas vo vesmíre 30 dní 4 hodiny 27 minút
Kozmonaut od 1978 NASA
Misie STS-51-A, STS-30, STS-53, STS-69
Znaky
misií
Sts-51-a-patch.pngSts-30-patch.pngSts-53-patch.pngSts-69-patch.png
Kozmonaut do 1995

Pozri aj Biografický portál

David Mathieson Walker (* 20. máj 1944, Columbus, Georgia, USA – † 23. apríl 2001, Houston, Texas, USA) bol americký astronaut.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a výcvik[upraviť | upraviť zdroj]

Po základnej a strednej škole (Eustis High School) absolvoval roku 1966 námornú akadémii (US Naval Academy) a slúžil ako námorný pilot. Do tímu kozmonautov NASA bol roku 1978 vybraný poručík Walker ako astronaut – pilot. V roku 1991 ukončil na základni Edwards Air Force Base pilotnú školu (Air Force Aerospace Research Pilot School). Medzi kozmickými letmi pôsobil ako testovací pilot.

Lety do vesmíru[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1984 letel po prvýkrát na raketopláne Discovery s misiou STS-51-A. Stal sa tak 154 kozmonautom Zeme. Frederick Hauck bol veliteľom lode a miesto v pilotnom kresle zaujal nováčik David Walker. Ako letoví špecialisti figurovali Joseph Allen a Dale Gardner. Ovládanie „kanadskej ruky“ mala na starosti Anna Fisherová. Hneď potom, čo sa dostali na obežnú dráhu, vypustili kanadskú družicu Anik D2 a na druhý deň vojenskú družicu Leasat 1. Potom sa im podarilo odchytiť z obežných dráh družice Westar 6 a Palapa B2 a vrátiť sa s nimi, po 7 letových dňoch, na Zem na Kennedyho vesmírne stredisko.

Po piatich rokoch absolvoval misiu STS-30 na palube raketoplánu Atlantis. Jeho posádka bola v zložení veliteľ David Walker, ďalej Ronald Grabe, Mark Lee, Norman Thagard a Mary Cleaveová. Hlavnou úlohou (splnenou) bolo vyslať sondu Magellan, určenú na rádiolokačné mapovanie povrchu Venuše. V tomto prípade odštartoval raketoplán z Floridy a po štvordennom lete pristál v Kalifornii na základni Edwards.

Tretí svoj let - STS-53 bol deviatou a poslednou expedíciou vyhradenou pre ministerstvo obrany USA. Aj tentokrát raketoplánu štartujúcemu z Floridy velil. Funkciu druhého pilota zastával Robert Cabana, leteli aj traja letoví špecialisti - Guion Bluford, James Voss a Michael Clifford. Počas letu vypustili tajnú družicu DoD-1 a zvyšok misie bol venovaný rôznym experimentom na palube. Pristáli bez problémov na základni Edwards.

Po štvrtýkrát a naposledy letel vo svojich 51 rokoch v raketopláne Endeavour s misiou STS-69. Bol jej veliteľom, v tom čase už ako námorný kapitán a spolu s ním leteli pilot Kenneth Cockrell, veliteľ užitočného nákladu James Voss a letoví špecialisti James Newman a Michael Gernhardt. Na palube so sebou viezli dve vedecké družice, WSF a Spartan, ktoré na orbite vypustili a po splnení úloh o pár dní neskôr opäť uložili v nákladovom priestore. Po 10-dennom lete pristáli na dráhu 33 letiska SLF v Kennedyho vesmírnom stredisku na myse Canaveral.

Po letoch[upraviť | upraviť zdroj]

Po svojom poslednom lete z NASA odišiel do spoločnosti NDC Voice Corp. Zomrel v Houstone na rakovinu vo veku 56 rokov šesť rokov po návrate z kozmu, kde strávil celkom 30 dní.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]