Devolučná vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Devolučná vojna (24. máj 1667 - 2. máj 1668) bola prvou dobyvateľskou vojnou francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý sa snažil získať Flámsko a Brabantsko (tzv. španielske Nizozemsko), proti Habsburskému Španielsku.

Zámienka[upraviť | upraviť zdroj]

Zámienkou na vojnu bolo uplatnenie tzv. devolučného práva (brabantského nástupníckeho práva), ktoré zaručovalo dcéram z prvého manželstva väčší nárok na trón ako synom z druhých a ďalších manželstiev. Manželka Ľudovíta XIV., Mária Terézia, dcéra Filipa IV. sa však vzdala svojich dedičných práv na Španielsko výmenou za veľké veno (ktoré však ešte nebolo zaplatené ). Keď Filip v roku 1665 zomrel, Ľudovítovi právnici ospravedlňovali jeho nároky týmto argumentom: podľa španielskeho práva mal trón Filipa IV. pripadnúť jeho synovi Karolovi II., no podľa starého brabantského práva malo španielske Nizozemsko pripadnúť Filipovej dcére z prvého manželstva, Ľudovítovej manželke. V roku 1667 sa začalo Francúzsko tvrdo dožadovať svojich územných nárokov, Španielsko to však rezolútne odmietlo. Ľudovít XIV. sa preto začal pripravovať na vojnu, do ktorej nasadil 80 000 mužov.

Cieľ[upraviť | upraviť zdroj]

Cieľom bolo získanie bohatých kupeckých miest a ovládnutie ich textilného obchodu, ktorý konkuroval francúzskym záujmom. Ďalej išlo aj o dôležité prístavy s prístupom k Lamanšskému prielivu, Severnému moru a s možnosťou kontroly plavby po Rýne.

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Na odpor sa postavila koalícia španielskych, nemeckých, holandských a anglických vojsk. Samotným Španielskom v tom čase zmietali vnútorné konflikty a inflácia, a nebolo schopné odolať francúzskemu útoku pod vedením skúseného generála vikomta de Turenne. Vojna začala sériou francúzskych útokov na španielske mestá a hrady. Vo Flámsku neboli žiadne veľké vojenské sily a tak tieto útoky končili rýchlymi víťazstvami Francúzov. Do ich rúk padli mestá Charleroi, Tournai a Douai a túto vojenskú kampaň samotní Francúzi nazvali „vojenskou prechádzkou“ ("promenade militaire"). Jedinou dlhšou bitkou bola bitka o Lille.

Veľké francúzske vojenské úspechy znepokojili ostatné európske veľmoci, paradoxne najviac dlhoročných spojencov Francúzska, Nizozemsko. Nizozemcom, Angličanom, viacerým nemeckým kniežatstvám a Švédom vyhovovalo slabé a neagresívne Španielsko, kontrolujúce strategické južné Holandsko. Ak by padlo do rúk Francúzom, tento silný a agresívny štát by priamo hraničil z Nizozemskom a kontroloval dôležité prístavy. Preto Nizozemci sformovali spolu s Anglickom a Švédskom alianciu, ktorá vydala vyhlásenie, garantujúce Ľudovítovi územie, ktoré na začiatku vojny požadoval. Zároveň ho však varovali, že v prípade pokračovania útoku mimo tieto hranice sa spoja so Španielskom. Ľudovít XIV. vzhľadom k aktuálnej situácii na bojisku a malým šancám odolať celej aliancii, s dohodou súhlasil.

Výsledok[upraviť | upraviť zdroj]

Vojnu ukončila mierová zmluva, tzv. Aachenský mier. Francúzsko nakoniec získalo 12 flámskych a henegavských miest. Cítilo sa však byť Nizozemskom zradené, pretože vo francúzskych očiach si zachovalo svoju suverenitu iba vďaka ich pomoci vo vojne o nezávislosť. Preto krátko po ukončení devolučnej vojny vypukla ako jej následok Francúzsko-nizozemská vojna.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]