Ekomuzeológia

Ekomuzeológia je smer muzeológie, pre ktorý je charakteristická angažovanosť v súčasnej ekologickej a kultúrnej kríze a to tak, že sa snaží v intenciách eko-paradigmy presadzovať globálny prístup muzeológie k totalite prírody a spoločnosti. Ekomuzeológia sa sústreďuje na otázky environmentálnej etiky a úlohy súvisiace s prekonávaním tradičných metód uplatňovaných v múzejnej kultúre v prospech interdiciplinárnych a systémových prístupov.

Z hľadiska dejín múzejného teoretického myslenia nadväzuje takto chápaná muzeológia na renesanciu a v mnohých smeroch sa aj inšpiruje prístupmi k realite, ktoré charakterizovali práve renesančné „wunderkomory“. Nie je to však žiaden krok späť. Je to naopak snaha prekonať v múzejnej kultúre to, čo v priebehu uplynulých storočí vytvorilo priepasť medzi prírodou a kultúrou a rozbilo v dôsledku hlbokej diferenciácie vied, chápanie celku na úkor časti.

Úloha, k riešeniu ktorej sa snaží ekomuzeológia prispieť, je však zložitá a náročná. Nie je možné, aby vystačila iba so svojimi silami a riešila si len problémy, ktoré majú všeobecnú povahu a význam iba v nejakej vlastnej „veži zo slonoviny“. Je potrebné zainteresovať čo možno najširšie okruhy pracovníkov pôsobiacich v sférach filozofie, vedy a kultúry a ich prispením konfrontovať názory a prístupy na vymedzenú problematiku. Je potrebné tiež angažovať mladých, nastupujúcich pracovníkov a motivovať ich k poznávaciemu, ale aj praktickému úsiliu v intenciách ekomuzeológie.