Harold v Taliansku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Harold en Italie, Op. 16
Druh skladby
symfónia (so sólovou violou)
Vznik
1834
Časti
  1. Harold aux montagnes
  2. Marche de pélerins
  3. Serenade d'un montagnard des Abruzzes
  4. Orgie de brigands
Inštrumentácia
Približná dĺžka
42 min.

Harold v Taliansku, Op. 16 je dielo francúzskeho skladateľa Hectora Berlioza. Po Fantastickej symfónií je to Berliozovo najcennejšie a najčastejšie uvádzané dielo a zároveň základná skladba všetkých violových sólistov.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Myšlienku skomponovať dielo pre violu a orchester Berliozovi vnukol Niccolò Paganini. Slávny husľový virtuóz totiž vlastnil aj violu zo Stradivariho výroby, ktorú túžil častejšie koncertne využívať. Umelec, ktorý hrával takmer vylúčne vlastné skladby bol tak očarený Berliozovou Fantastickou symfóniou, že ho považoval za jediného skladateľa hodného napísať pre neho majstrovské dielo. Berlioz sa s chuťou pustil do práce, avšak keď Paganinimu ukázal partitúru dokončenej prvej vety diela, stretol sa s veľkým nepochopením. Paganini si predstavoval skladbu virtuóznoho charakteru, v ktorom by hral na violu neustále, Berlizovo dielo s traktovaným violovým sólom integrálne začlelnené do symfonického celku bolo preto pre neho sklamaním. Paganini nahnevane odišiel z miestnosti a nechal rovnako rozčarovaného Berlioza samého. Premiéra diela, ktorá sa uskutočnila v novembri 1834 v Paríži, sa preto musela zaobísť bez slávneho sólistu, ktorého nahradil Chrétien Urhan. Orchester dirigoval Narcisse Girard. Paganini si dielo vypočul až za štyri roky na koncerte v roku 1838. Bol dielom tak unesený že sa po koncerte vybral na pódium za Berliozom, ktorému hystericky ďakoval a bozkával ruky. Ako poďakovanie a ospravedlenenie daroval skladateľovi šek na 20 000 frankov, ktoré pre Berlioza predstavovali významnú podporu pre jeho umeleckú činnosť.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Berliozovi ako skladateľovi s výnimočnou fantáziou zamatový a introvertný hlas violy pripomenul romantického hrdinu Harolda z básne lorda Byrona. Podobne ako ako vo Fantastickej symfónií tu nachádzame autobiografické prvky. Berlioz sám seba štylizuje do postavy Harolda a spomína na zážitky zo svojej cesty v Taliansku. Ide teda o dielo programovej hudby, v ktorom majú vety opisné názvy. Violové sólo predstavuje tzv "idée fixe" celého diela - je to samostatná hudobná myšlienka vyjadrujúca Harolda, ktorá vo violovom sóle v rozných obmenách zanieva mnohokrát počas celého diela, pričom je vždy prirodzene integrovaná do tematického materiálu každej vety. Z hľadiska kompozičného postupu sa tu stretávame s typickými prvkami Berliozového štýlu - emocionalita, a výrazné zmeny nálady hudby v spojení s vynikajúcou inštrumentáciou, hoci celé dielo vyznieva v porovnaní s Fantastickou symfóniou viac vyrovnane a poeticky. Z formálneho hľadiska ide skutočne o symfóniu s obligátnou violou, čo je v rámci nielen romantickej hudby ojedinelým počinom.

Popis[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá veta Harold v horách začína rozsiahlou introdukciou, ktorá navodzuje dojem nespokojnosti a hľadania. Sú tu už naznačené motívy idée fixe, tá však vo svojom základnom tvare prichádza až neskor v prvom violovom sóle. Je to melancholická zádumčivá téma, ako stvorená pre sólový nástroj, jemne podfarbovaná harfou. Tému po viole preberá orchester. Až keď táto myšlienka doznie prichádzajú samotná hlavná a vedľajšia téma prvej vety a ich rozvedenie. Nálada vety od úvodnej melanchólie postupne prechádza k positom šťastia až neskrotnej radosti v závere. V druhej vete Pochod pútnikov prichádza pochodová myšlienka celkom nenápadne. Pochod je pomalá prostá melódia prerušovaná každých osem taktov rytmickou frázou. V lyrickom violovom sóle dostáva pochod trochu zretelňejšie kontúry vďaka pizzicatu sláčikov. Na úvod tretej vety Serenáda abruzzského pastiera Berlioz skvele ilustruje svoje inštrumentačné majstrovstvo v radostnej rustikálnej téme, ktorá zvukovo imituje ľudovú talianskú kapelu s gajdami. Po tomto úvode sa ozýva anglický roh s pokojnejšou hlavnou témou. Viola však prináša znovu svoju ideé fixeé, aj v tomto prípade obdivuhodne začlenenú do celku. Tanečná téma z úvodu vety zaznie ešte raz a tvorí akýsi predel po ktorom sa kontrapukticky rozvíja violové téma a hlavné téma vety až do pokojnej, mierumilovnej kódy, ktorá je akýmsi "tichom pred búrkou" nasledujúcej záverečnej vety Orgie lúpežníkov. Tá je výrazná už od prvých taktov. Sólový nástroj počas vety zanieva viackrát. V prvom sóle sa Harold akoby spomína a viola postupne prináša hlavné motívy všetkých predchadzajúcich viet. Posledný vstup však pripomína až zúfalstvo, v ktorom sa viola akoby snaží nájsť ten správny interval, napokon je však doslova prerušená orchestrom a utápa sa v divej, až naozaj orgastickej hudbe, čím sa završuje osud hrdinu symfónie skutočne v duchu romantizmu a príznačne pre Berlioza.

Vybrané nahrávky[upraviť | upraviť zdroj]

  • William Pimrose, Sergej Kusevický, Boston Symphony Orchestra (1944)
  • Carlton Cooley, NBC Symphony Orchestra, Arturo Toscanini (1953)
  • Wolfram Christ, Berlin Philharmonic Orchestra, Lorin Maazel (1985)
  • Nobuko Imai, London Symphony Orchestra, Colin Davis (1975)
  • Joseph DePasquale, Eugene Ormandy, Philadelphia Orchestra (1993)
  • Tabea Zimmermann, London Symphony Orchestra, Colin Davis (2003)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]