Julija Volodymyrivna Tymošenková
| Julija Tymošenková | |
| ukrajinská politička | |
 | |
| Narodenie | 27. november 1960 (63 rokov) Dnipro, Ukrajinská SSR, Sovietsky zväz |
|---|---|
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Julija Volodymyrivna Tymošenková |
Julija Volodymyrivna Tymošenková (ukr. Юлія Володимирівна Тимошенко – Julija Volodymyrivna Tymošenko; * 27. november 1960, Dnipro, Ukrajinská SSR, Sovietsky zväz) je ukrajinská politička a bývalá predsedníčka vlády. V roku 2004 bola počas prezidentských volieb a následných protestov poprednou predstaviteľkou opozície. Stala sa jedným zo symbolov tzv. Oranžovej revolúcie. Pôsobila ako predsedníčkou strany Blok Julije Tymošenkovej (2001 - 2012) a Baťkivščyna (Vlasť) (1999 - súčasnosť).
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodila sa 27. novembra 1960 v meste Dnipro vo vtedajšej Ukrajinskej SSR. Od 3 rokov ju jej matka Ljudmila Telehina vychovávala sama, po tom čo ich jej otec Volodymyr Abramovyč Hrihyan opustil.
V roku 1978 sa zapísala na Katedru automatizácie a telemechaniky na Dnepropetrovskej baníckej vysokej škole. Nasledujúci školský rok prestúpila na Katedru ekonómie Dnepropetrovskej štátnej univerzity. V roku 1979 sa vydala za Oleksandra Tymošenka. V roku 1984 školu ukončila s vyznamenaním a získala titul inžinier ekonómie.[1] V roku 1999 obhájila dizertačnú prácu na Kyjevskej národnej ekonomickej univerzite na tému štátna regulácia daňového systému.
V rokoch 1984 až 1988 pracovala ako ekonómka v Dnepropetrovskovskom strojárenskom závode. Počas perestrojky si s manželom založila požičovňu videokaziet a začala podnikať. V roku 1991 si založila s manželom firmu s názvom „Ukrajinskyj Benzyn“ zaoberajúcu sa predajom ropných produktov v Dnipru. V roku 1995 bola firma transformovaná a pod názvom „Jedinye energetičeskie sistemy Ukrajiny“ skrátene JeESU. Firma s podporou ukrajinskej politickej strany Gromada premiéra Pavla Lazarenka zabezpečovala monopol na dovoz zemného plynu na Ukrajinu. Viedla viaceré rokovania a uzavrela dohody s vedením ruskej energetickej spoločnosti Gazprom. Počas tohto obdobia začala byť prezývaná „plynová princezná“.[2]
Do politiky Timošenková vstúpila v roku 1996, kedy bola zvolená za poslankyňu do ukrajinskej Verchovnej rady (parlamentu). Od decembra 1999 do januára 2001 pôsobila Tymošenková na poste zástupcu Ministra palív a energetiky vo vláde Viktora Juščenka.
V druhom kole ukrajinských prezidentských volieb v roku 2010 Tymošenková skončila na druhom mieste za víťazom Viktorom Janukovyčom. Prehrala o 3,5 percentuálneho bodu.[3]
V roku 2011 ukrajinská prokuratúra navrhla uvaliť väzbu na Tymošenkovú pre obvinenie z uzavretia nevýhodného kontraktu na dovoz ruského plynu v roku 2009. Od 5. augusta 2011 bola vo väzbe[4]. Jej zatknutie odsúdili nielen predstavitelia západných krajín[5] ale aj najvyšší predstavitelia Ruska[6].
Neskorší súd ju odsúdil na sedem rokov väzenia a tri ďalšie roky zákazu vykonávať verejné funkcie. Súd tiež vyhovel žalobe spoločnosti Naftohaz Ukrajiny, ktorý od Tymošenkovej žiadal náhradu škody vzniknutej v dôsledku podpisu nevýhodných zmlúv v objeme 1,5 miliardy hrivien v januári 2009. Od 30. decembra 2011 si odpykávala trest vo väzení v Charkove. Od mája 2012 sa liečila pod dohľadom polície v centrálnej klinickej nemocnici č. 5 v Charkove, po tom, čo jej diagnostikovali vysunutú platničku chrbtice.[7]
Dňa 21. februára 2014 ukrajinský parlament schválil zákon, ktorý umožnil aby Juliju Tymošenkovú prepustili z väzenia.[8]
22. februára 2014 oznámila agentúra AP, že Tymošenkovú prepustili z väzenia v Charkove.[9] 24. júna 2014 Tymošenkovú rehabilitoval Najvyšší súd Ukrajiny.
Po prepustení pokračovala v angažovaní v politike. V roku 2019 kandidovala na post prezidenta. V prvom kole prezidentských volieb sa umiestnila na treťom mieste, pričom získala 13,40 % hlasov, čím sa do druhého kola nekvalifikovala.[10]
V roku 2019 bola zvolená do Verchovnej rady (ukrajinského parlamentu) a viedla stranu Baťkivščyna (Vlasť) v opozícii.
V júni 2022 v rozhovore pre britský denník The Guardian označila ruského prezidenta Vladimira Putina za "absolútne racionálne, chladné, kruté a čierne zlo".[11]
7. augusta 2022 britský časopis The Economist uverejnil článok, v ktorom Tymošenková vyzvala svet na uzavretie nových bezpečnostných dohôd s cieľom zabezpečiť nedotknuteľnosť hraníc Ukrajiny.[12]
V júni 2024 Rusko zaradilo Juliu Tymošenkovú na zoznam hľadaných osôb a obvinilo ju z nemenovaných trestných činov. [13]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Timošenko, Julia Byvšij premier-ministr Ukrajiny [online]. lenta.ru, [cit. 2014-02-21]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ More gas charges against Tymoshenko [online]. upi.com, 29.03.2012, [cit. 2014-02-21]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ UKRAJINA: Janukovyč vyhral podľa konečných výsledkov o 3,5 percenta. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2010-02-10. Dostupné online [cit. 2022-08-28].
- ↑ ČTK, SITA. Ukrajinský súd nariadil zatknutie Tymošenkovej [online]. pravda.sk, 05.08.2011, [cit. 2011-09-08]. Dostupné online.
- ↑ EurActiv, Reuters. EÚ aj USA odsúdili zatknutie Tymošenkovej [online]. euractiv.sk, 08.08.2011, [cit. 2011-09-08]. Dostupné online.
- ↑ Liga Biznes Inform. Medvedev chočet oficiaľno obsudiť s Janukovičem arest Timošenko - SMI [online]. news.liga.net, 10.08.2011, [cit. 2011-09-08]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ TASR. Tymošenková súhlasila s liečbou chrbtice na ukrajinskej klinike. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2012-05-04. Dostupné online [cit. 2022-08-28].
- ↑ Lipták, M., Sarvaš, A. Minúta po minúte: Ukrajina sa dohodla na voľbách, Tymošenkovú prepustia [online]. sme.sk, 21.02.2014, [cit. 2014-02-21]. Dostupné online.
- ↑ ČTK. Oslobodená Tymošenková na Majdane: Bojujte až do konca!. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2014-02-22. Dostupné online [cit. 2022-08-28]. ISSN 1336-197X.
- ↑ Ukraine election: Comedian leads presidential contest [online]. bbc.com, [cit. 2022-08-28]. Dostupné online.
- ↑ HARDING, Luke; SABBAGH, Dan. Yulia Tymoshenko on war in Ukraine: ‘It’s a chance for the free world to kill this evil’. The Guardian, 2022-06-08. Dostupné online [cit. 2024-06-22]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
- ↑ Yulia Tymoshenko believes the war offers a chance to revitalise European security structures. The Economist. Dostupné online [cit. 2024-06-22]. ISSN 0013-0613.
- ↑ A.S, Petit Press. Rusko zaradilo ukrajinskú expremiérku Tymošenkovú na svoj zoznam hľadaných osôb [online]. svet.sme.sk, [cit. 2024-06-22]. Dostupné online.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Julija Volodymyrivna Tymošenková
