Klarinet

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Klarinetista)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Klarinety

Klarinet patrí do skupiny jednoplátkových drevených dychových nástrojov. Vznikol koncom 17. storočia a zhotovil ho norimberský nástrojár J. Ch. Denner. Klarinet má valcovitú, v spodnej časti mierne kužeľovite rozšírenú trubicu z grenadilového, alebo ebenového dreva. Jeho hlavné časti sú: hubička, súdok, vrchný diel, spodný diel a ozvučnica.

Uplatnenie klarinetu v hudobnej praxi je rôzne. Pre svoj mnohostranný výraz sa používa takmer vo všetkých hudobných žánroch počnúc ľudovou hudbou cez dychovú a tanečnú hudbu až po symfonickú tvorbu. Klarinet je zastúpený aj v komornej a sólovej hudbe.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Klarinet (z talianskeho clarino) je drevený jednojazýčkový aerofón valcovitého vŕtania. Prúd vzduchu je hnaný z úst hráča a rozochveje bambusový plátok pripevnený na hubičke.

Je prerušovaný rýchlym kmitaním jazýčka tzv. nasadzovaním. Výšku tónu môžeme meniť týmito spôsobmi:

  • Prerušovaním a skracovaním chvejúceho sa vzduchového stĺpca- zakrývaním a otváraním dierok. Kratší vzduchový stĺpec vydáva tón vyšší a dlhší vzduchový stĺpec vydáva tón nižší
  • Výšku tónu meníme prefukovaním. Miesto základného tónu sa ozve niektorý z alikvotních tónov.

Keďže v tóne klarinetu prevládajú nepárne alikvotné tóny, môžeme na klarinete prefukovať len do 3., 5., 7., 9., a 11. tónu. Preto prvým prefukom získame vždy duodecimu základného tónu. Tóny získané ďalšími prefukmi mávajú často intonačné odchylky, ktoré musí hráč vyrovnávať jednak nátiskom a jednak pomocnými hmatmi. Intonácia tónu býva rozdielna na rôznych nástrojoch ale mení sa i zmenou hubičky, zmenou súdku alebo povytiahnutím súdku.

História klarinetu[upraviť | upraviť zdroj]

Ako pratvar tohoto nástroja sa uvádza staroegyptský klarinetový nástroj, známy už od 5. dynastie (2500 pred Kr.), ktorého názov spoločný všetkým dreveným dychovým nástrojom v starom Egypte bol maat. V hudobnej praxi sa vyskytuje pomerne neskoro, lebo bol vynájdený až okolo roku 1690 norimberským nástrojárom Johannom Christophom Dennerom ako zdokonalená forma nástroja „Chalumeau“. Svoje meno klarinet obdržal v 18. storočí podľa pomenovania vysokej trúbky zvanej clarina, ktorej jasné tóny mal farbou svojho tónu vo vysokých, ťažko ozývaných polohách clariny zastupovať. Taliansky názov clarinetto označuje malú clarinu. Dennerov klarinet bol veľmi jednoducho zariadený, lebo mal 7 dierok a len 2 klapky. Vynálezca ešte sám 6 rokov pracoval na zdokonalení nástroja. Jeho syn Jacob Denner okolo roku 1720 zvýšil rozsah klarinetu až do tónu e3 tým, že zaviedol prefukovaciu klapku b a klapku h umiestnil na spodnom dieli nástroja.

Koncom 18. storočia bol klarinet upravený o 4. a 5. klapku, o čo sa zaslúžil jednak nástrojár Barthold Fritz z Brunšviku a jednak tiež parížsky virtuóz českého pôvodu Jozef Beer.

6. klapku zaviedol Xavier Lefévre v Paríži a ďalších sedem klapiek (okrem iných zlepšení) Ivan Muller na začiatku 19. storočia. Podobne ako u ostatných drevených dychových nástrojov, uplatnil sa i u klarinetov vplyv Bohmovej reformy, zvlášť zavedením prstencových klapiek, čo sa stalo asi v roku 1839 zásluhou Hyacintha Klosé, na ktorého popud ich zaviedol parížsky L.A. Buffet. V roku 1867 zabezpečil R. Mollenhauer z Fuldy klarinet úplným Bohmovým mechanizmom. Podobne ako je tomu aj i u iných dychových nástrojov, je dnes rozšírený hlavne francúzsky klarinet Bohmovho systému a nemecký klarinet s Heckelovým systémom. Niektorí hráči dávajú prednosť francúzskemu, jeho tón je užší ale jasný a iní majú radšej klarinet nemecký so širším ale temnejším tónom. Okrem nich bol spravený pokus, s istým úspechom, o zlúčenie oboch typov (nemecký a francúzsky) klarinetov. Tento kombinovaný typ vzorov „Schmidt“ vyrába firma Wurlitzer vo Westfalsku.

Prvé využitia klarinetu[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Francoise Augusta Gevaerta bol klarinet použitý už v roku 1720 v omši antverpského kapelníka Fabera. O inom použití klarinetov z tej doby nie je nič známe. Až okolo polovice 18. storočia sa klarinet dostal do niektorých orchestrov (v Mannheimu v Paríži). jan Stamic ho prvýkrát použil v symfónii „Avec´ clarinettes et cors de chasse“ v roku 1755. Od tej doby sa klarinet zdomácňoval v orchestri stále viac a klarinet je v dnešnom orchestri neodmysliteľný. Tón klarinetu v ňom tvorí spojovací článok medzi chladným tónom flauty a otvoreným tónom hoboja, s oboma znie dobre. Ich tón jednak hrejivo usmerňuje a jednak zvukovo zaobľuje.

Zloženie klarinetu[upraviť | upraviť zdroj]

Klarinet je najdôležitejší nástroj skupiny dychových nástrojov s jednoduchým plátkom. Jeho trubica je valcovitého vŕtania až na malé rozšírenie spodného dielu. Vyrába sa hlavne z grenadillového dreva. Skladá sa z piatich dielov – 1 diel: Zobcový horný diel (hubička) na ktorom je šroubovým zariadením pripevnený jednoduchý bambusový plátok (jazýček) 2 diel : Krátky súdok 3 diel: Dve alebo len jedna stredná časť, na ktorých je umiestnený klapkový mechanizmus 4 diel: Ozvučník, ktorý je nálevkovitého tvaru Moderný klarinet má asi 20 klapiek, 7 tzv. brýlov a okrem toho 7 dierok. Klarinet v B ladení s es klapkou je asi 69 cm dlhý. Klarinet v As ladení je dlhý 36 cm. Klarinet v Es ladení je dlhý 40 cm. Klarinet v C ladení je dlhý 59 cm. Klarinet v A ladení je dlhý 71 cm.

Nasádzaním jazýčku k okrajom hubičky nastáva pravidelné uzatváranie jedného konca nástrojovej trubice a tým aj jej čiastočné krytie. Preto má klarinet hlbší tónový rozsah než flauta alebo hoboj pri rovnakej dĺžke trubice. Vzájomné stretnutie zvukových vĺn rozochveného plátku, ktorá je trúbkovo jasná a podobá sa zvlášť v strednej polohe ľudskému hlasu (sopránu).

Rozsah klarinetu[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem ladení As, Es, C, B a A sa vyrábali klarinety aj iných ladení napr. sopraninové t. j. vysoko oktávové v As (o malú sextu vyššie znejúci klarinet cigánskych kapiel), sopránový v F, klarinet „milostný“ (d´amore) v As, G, a altový v F a Es ladení. Chromatický tónový rozsah klarinetu je od es po c4. Tento rozsah v notovom písme je takmer rovnaký pre všetky druhy klarinetov v B ladení od d po es3, u klarinetov ladených v A o pol tóna nižšie atď. U klarinetov s tzv. es klapkou je najhlbším tónom písané malé es. Vysoké klarinety v D a Es ladení sa obyčajne notujú v rozsahu od e- g3 znejúcom v D klarinete o celý tón vyššie teda od fis do a3 a v Es klarinete vyššie o malú terciu t. j. od g do b3. Celý rozsah klarinetu sa delí na niekoľko registrov a to na najhlbší tzv. „šalmajový“ register tónov temných farieb ale tvrdo znejúcich (e- e1), na register matnej farby tónov a zvukovo menej mocnej (f1- b1), na register jasnej a sýtej farby tónov (h1- c2) a na vysoký register tónov ostrých.

Dnešné využitia klarinetu[upraviť | upraviť zdroj]

Klarinet je veľmi vďačný nástroj nielen pre farebnosť svojho tónu ale aj pre úctyhodný rozsah, takmer 4 oktávy. Dobre sa hodí nielen k spevným a lyrickým partiám, ale uplatní sa aj v hudbe dramatického charakteru, zvlášť hlbokým registrom a veľkou technikou pohyblivosti. V modernej dobe sa často vyskytuje aj v hudbe komornej v spojení so sláčikovými a dychovými nástrojmi. V symfonických orchestroch, kde často zastávajú úlohu sláčikových nástrojov, hlavne huslí ich je oveľa viac a tvoria niekedy veľmi početnú skupinu.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]