Mannheim

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°29′S 8°28′V / 49.483°S 8.467°V / 49.483; 8.467
Mannheim
mesto
Mannheim Innenstadt.jpg
Mesto Mannheim (centrum)
Mannheim-Flagge.png
Vlajka
Wappen Mannheim.svg
Erb
Štát Nemecko Nemecko
Spolková krajina Bádensko-Württembersko
Vládny obvod Karlsruhe
Mestský okres Mannheim
Diaľnica A 6, A 61, A 67, A 656, A 659, A 5
Rieka Neckar, Rýn
Nadmorská výška 97 m n. m.
Súradnice 49°29′S 8°28′V / 49.483°S 8.467°V / 49.483; 8.467
Rozloha 144,96 km² (14 496 ha)
Obyvateľstvo 311 969 (31. 12. 2009)
Hustota 2 152,1 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 766
Primátor Peter Kurz (SPD)
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 68159 – 68309
Tel. predvoľba +49(0)621
Kód 08 2 22 000
EČV MA
Poloha mesta Mannheim v rámci Nemecka
Red pog.svg
Poloha mesta Mannheim v rámci Nemecka
Poloha mesta Mannheim v rámci spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko
Poloha mesta Mannheim v rámci spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko
Wikimedia Commons: Dortmund
Webová stránka: http://www.dortmund.de

Mannheim je mesto v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko v Nemecku. Je to univerzitné mesto s viac než 320 000 obyvateľmi a je po Stuttgarte druhým najväčším mestom v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Bývalé rezidenčné mesto historickej oblasti Kurpfalz je v súčasnosti hospodárskym a kultúrnym centrom európskeho metropolitného regiónu Rýn-Neckar s približne 2,35 miliónmi obyvateľov. Od mesta Ludwigshafen v spolkovej krajine Porýnie-Falcko ho oddeľuje práve tok rieky Rýn. Mannheim (od roku 1900 veľkomesto) je v súčasnosti významným obchodným centrom aj dopravným uzlom, ležiacim medzi mestami Frankfurt nad Mohanom (70 km severne) a Stuttgart (95 km juhovýchodne). Mannheim leží v severnej časti hornorýnskej nížiny v „trojuholníku“ tvorenom sútokom riek Rýn a Neckar. Mesto ležiace na pravej strane Rýna rozdeľuje tok rieky Neckar.

Centrum[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodné mesto v tvare podkovy leží na sútoku Rýna a rieky Neckar. Bloky domov stojacích v uliciach postavených v pravom uhle vytvárajú mriežkovitú štruktúru známu ako „Mannheimer Quadrate“. Plány tejto štruktúry pochádzajú zo 16. storočia od kurfirsta Fridricha IV. Falckého a dodnes sa v prevažnej časti zachovali. Táto štruktúra s rezidenciou na najvýznamnejšom mieste v jej strede obecne vyjadrovala dominanciu a absolutistickú formu vlády. Tak ako v Karlsruhe sa všetky ulice vejárovite rozbiehajú od zámku, tak v Mannheime „štvorce“ a zvlášť takzvaná Široká ulica zdôrazňuje význam nového rezidenčného sídla – zámku v strede otvorenej časti pomyselnej podkovy. Centrum je tak osovo rozdelené na hlavné časti. Široká ulica pretína centrum smerom od zámku k „Neckarskej bráne“. Zaujímavosťou je tiež, že bloky domov ani ulice nemajú žiadne mená. Ulice majú čísla a písmena a bloky sú označované kombináciou písmena a číslice. Princípy „ideálneho mesta“ sa v dobe barokového absolutizmu prejavili i pri stavbe rezidenčných miest ako sú Erlangen, Glückstadt alebo zmienené Karlsruhe. Tieto princípy boli však pri plánovaní výstavby použité v neskoršej dobe aj v ďalších mestách.

Dejiny mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Osada Mannenheim (Heim des Manno po slovensky – domov Mannov) je prvýkrát zmienená v Loscherovom kodexe v roku 766. Dlhú dobu to bola len nevýznamná rybárska osada, dokiaľ nepripadla rodu Wittelsbachovcov v roku 1284. Na význame získala v roku 1349 s výstavbou strážneho hradu Eichelheim v dnešnej časti Lindenhof. Eichelheim zaručoval výber poplatkov a cla od lodí plávajúcich po Rýne. V roku 1415 tu bol väznený pápež Ján XXIII. na rozkaz rímskeho kráľa Žigmunda. V roku 1566 mala osada okolo 700 obyvateľov a bola tak jednou z najväčších v správnej oblasti Heidelberg.

Vznik mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Mannheim obdržal mestské privilégia 24. januára 1607, potom čo falcký kurfirst Fridrich IV. položil 17. marca 1606 základný kameň pevnosti Friedrichsburg. Vtedy vytvorená „mriežkovitá“ štruktúra sa zachovala dodnes. Potom čo bolo mesto počas tridsaťročnej vojny v roku 1622 vyplenené vojskami Johanna von Tillu, napadli ho v roku 1689 francúzske vojská počas vojny o falcké nástupníctvo a mesto opäť zničili.

Kultúrny a politický vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Falcký kurfirst Karol Filip III. presídlil v roku 1720 aj so svojim dvorom z Heidelbergu do Mannheimu a začal so stavbou tunajšieho zámku. Ten bol dostavaný rovnako s jezuitským kostolom v roku 1760. Mannheim sa tak stal rezidenčným mestom s 25 000 obyvateľmi. Falckým dvorom bolo podporované umenie, hudba, veda aj obchod. V Mannheime a blízkej letnej rezidencii Schwetzingen pôsobili Goethe, Schiller aj Lessing. Pobýval tu aj Mozart.

Karol Theodor Falcký, ktorý mesto významne pozdvihol musel v roku 1778 presídliť dvor vďaka svojmu dedičstvu do Mníchova. S tým ustal tiež kultúrny aj hospodársky rozvoj Mannheimu. V roku 1795 bolo mesto obsadené francúzskymi jednotkami a potom ho znovu dobyli rakúšania. Mesto tak svoj politický význam prakticky stratilo po reformách v roku 1803. Mannheim pripadol Bádensku a stal sa jeho severozápadným hraničným mestom.

Obnovený rozvoj[upraviť | upraviť zdroj]

Vzrastajúci vplyv mešťanstva sa prejavil aj na rozvoji mesta. V roku 1828 bol otvorený prístav na Rýne a o dvanásť rokov neskôr bola postavená železničná trať z Heidelbergu. Mannheim bol tiež strediskom revolučných udalostí v roku 1848.

V roku 1865 založil Friedrich Engelhorn spoločnosť BASF (Badische Anilin- und Soda-Fabrik), ktorá však bola neskôr premiestnená do Ludwigshafenu. Z malej továrne na výrobu farieb sa stala jednou z najväčších chemických firiem na svete. Karl Benz si tu v roku 1886 nechal patentovať „vozidlo s benzínovým motorom“[1]. Po prvej svetovej vojne miestna firma Heinrich Lanz AG (dnes John Deere predstavila prvý traktor „Bulldog“. V roku 1922 bola uvedená do prevádzky elektáreň. Mesto bolo v roku 1930 spojené so susedným Ludwigshafenom cestným mostom (Ludwighafen sa vyvinul z pôvodného ochranného predmostia mannheimskej pevnosti).

Od Tretej ríše po súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

V období Tretej ríše bolo 2 000 židov z mesta deportovaných. Mesto bolo počas druhej svetovej vojny ťažko poškodené spojeneckými náletmi. V roku 1945 bolo oslobodené americkými jednotkami. Zo zámku a Vodárenskej veže ostali len trosky a museli byť znovu vybudované, Národné divadlo Mannheim bolo znovu postavené na inom mieste. V roku 1975 hostilo mesto prehliadku Bundesgartenschau v parkoch Luisenpark a Herzogenriedpark. V súvislosti s výstavou boli vybudované aj nová rádiokomunikačná veža, s výškou 218 metrov najvyššia stavba mesta a druhý most cez Rýn a nová visutá dráha typu Aerobus (po šiestich mesiacoch nepretržitej prevádzky bola v súlade s plánom odstránená). Mestská časť Planken sa stala pešou zónou. Tiež v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch boli realizované veľkolepé projekty. Postavené bolo nové planetárium, rozšírený Dom umenia, nová mestská tržnica, synagóga aj mešita. Bolo otvorené krajinské technické múzeum, štadión Karla Benza a tunel Fahrlach. Mesto sa z priemyselného centra postupne stalo aj sídlom spoločnosti zaoberajúcich sa poskytovaním služieb. V roku 2001 bola postavená budova Victoria, jedna z najvyšších budov v Mannheime.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj počtu obyvateľov[upraviť | upraviť zdroj]

Počet obyvateľov mesta prekročil v roku 1896 hranicu 100 000. V roku 1905 tu žilo cez 160 000 ľudí, do roku 1961 sa počet zdvojnásobil a v roku 1970 dosiahla populácia historického maxima 333 000 ľudí. Obyvateľov inej ako nemeckej národnosti žije v meste okolo 22,5 percent. Najväčšie skupiny podľa veľkosti (k 31. decembru 2005) sú: Turci (19 831), Taliani (8 324), Srbi (3 550), Poliaci (3 389), Chorváti (2 780) a Gréci (2 777).

Priemysel a infraštruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Konštruktérstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Z Mannheimu pochádza aj niekoľko dôležitých vynálezov. Tu postavil Karl Drais v roku 1817 prvý bicykeldrezinu, v roku 1886 odtiaľ vyšiel na cestu prvý automobil Karla Benza a v roku 1921 ho nasledoval aj prvý traktor. Mannheimský vynálezca Julius „Uss“ Hatry skonštruoval prvý letúň na princípe raketového pohonu na svete. Prvý let sa uskutočnil 30. septembra 1929 z frankfurtského letiska.

Výroba elektrozariadení a strojov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Daimler AG - výroba motorov
  • EvoBus - mestské autobusy
  • ABB - elektro-automatizačná technika
  • Alstom - elektrozariadenia
  • Bombardier Transportation - elektrická výstroj vagónov
  • John Deere - poľnohospodárske stroje
  • Deutz - motory
  • Bopp & Reuther - bezpečnostná a regulačná technika
  • Pepperl+Fuchs - vybavenie tovární a automatizácia výroby
  • WIMA - elektronika
  • York - chladiaca technika

Chemický priemysel[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hoffmann-La Roche - farmácie
  • SCA Hygiene - celulózové a papierové výrobky, napr. Zewa
  • Fuchs Petrolub - mazivá
  • Unilever
  • Reckitt Benckiser - hygiena
  • Phoenix Pharmahandel - farmácie
  • Deutsche Hutchinson - gumové výrobky

Iné[upraviť | upraviť zdroj]

V meste má sídlo aj množstvo spoločností z oborov financií a poisťovníctva, napríklad BW-Bank alebo Mannheimer Versicherung. V oblasti výroby potravín sú známymi firmami Südzucker, Birkel (cestoviny), pivovar Eichbaum, výrobca čokolády Herrmann GmbH a ďalšie.

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Cestná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Aglomerácia Mannheim/Ludwigshafen je obklopená diaľničným okruhom so siedmimi dôležitými diaľničnými križovatkami.

Železničná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Mannheim je aj jedným z najväčších železničních uzlov v juhozápadnej časti Nemecka. V roku 2005 prechádzalo Hlavnou stanicou Mannheim denne 185 rýchlikov a vlakov diaľkovej prepravy. Z mesta vedie od roku 1991 do takmer sto kilometrov vzdialeného Stuttgartu aj rýchlostná trať ICE. Vo výstavbe je aj vysokorýchlostná trať spojujúca Mannheim s Frankfurtom. Od roku 2007 majú cez Mannheim jazdiť na európskej vysokorýchlostnej železnici Paríž - Frankfurt - Berlín (Rhealys) aj vlaky TGV. Nákladná stanica Mannheim Rangierbahnhof je po stanici Maschen v Hamburgu druhá najväčšia v Nemecku. V roku 2005 bolo denne vybavených 30 medzinárodných, 60 národných a 440 regionálnych nákladných vlakov. Od roku 2003 funguje v oblasti Rýn-Neckar S-Bahn, spojujúca región s oblasťou Porýnie-Falcko a južnou oblasťou Hesenska. Všetky linky prechádzajú mannheimskou hlavnou stanicou. Ďalšími stanicami sú Mannheim-Rangierbahnhof, Mannheim-Seckenheim a Mannheim-Friedrichsfeld-Süd.

Lodná doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Lodná doprava na Rýne je sústredená do mannheimského prístavu, ktorý je s rozlohou 1 131 hektárov jedným z najväčších a najdôležitejších vnútrozemských prístavov Európy. V roku 2005 prešlo prístavom 8,1 miliónov ton tovaru a v oblasti prístavu sídli takmer 500 spoločností poskytujúcich 20 000 pracovných miest.

Letecká doprava[upraviť | upraviť zdroj]

V časti Sandhofen je vojenské letisko, v Neuostheime je letisko civilné. City-Airport Mannheim, poskytuje lety do Berlína, Hamburgu a Saarbrückenu. Medzinárodné letisko Frankfurt nad Mohanom leží 65 kilometrov severne a je dosiahnuteľné vlakom ICE za 30 minút.

Konzulárne zastúpenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Taliansko Taliansky konzulát: M1,5 - 68161 Mannheim
  • Niger Honorárny konzulát Republiky Niger: Besselstraße 26 - 68219 Mannheim

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Národné divadlo v Mannheime bolo založené v roku 1779 a je najstaršou scénou svojho druhu v Nemecku. V roku 1782 tu po prvýkrát Friedrich Schiller uviedol svoju drámu Lúpežníci.

Parky a zeleň[upraviť | upraviť zdroj]

Luisenpark v Mannheime
  • Luisenpark je s 41 hektármi najväčším mestským parkom. Založený bol v roku 1903 a pri príležitosti prehliadky Bundesgartenschau, v roku 1975 bol rozšírený. Rozkladá sa v centre pri rieke Neckar. Je v ňom niekoľko „atrakcií“ ako napríklad čínska „čajová“ záhrada, pavilón motýľov a pod.
  • Herzogenriedpark, ktorý bol tiež s 22 hektármi časťou Bundesgartenschau leží severne od Neckarstadtu. Návštevníci môžu zhliadnuť napríklad Rosárium.
  • Zámocká záhrada rozkladajúca sa od zámku až k rieke Rýn je s 38 hektármi druhým najväčším mestským parkom.

Osobnosti mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Bertha Benz Memorial Route