Klarinetový koncert č. 1 (Weber)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Klarinetový koncert č. 1 f-mol, Op. 73 je dielo nemeckého skladateľa Carla Mariu von Webera.

Skladateľ koncert zložil v roku 1811. Podobne ako predchádzajúce Concertino Es-dur, Op. 26 bol skomponovaný pre fenomenálneho klarinetistu Heinricha Baermanna. Kým v Concertine je ešte znateľný vplyv koncertov z obdobia klasicizmu, vo Weberovom prvom rozsiahlom klarinetovom koncerte badať posun. Po prvykrát v dejinách hudby je tu koncertantný klarinet predstavený v dramatickej a závažnej polohe. Na diele je cenný zaujímavý prechod nálad v prvej vete.

Koncert má tri vety:

  1. Allegro
  2. Adagio
  3. Rondo alegretto

Allegro začína búrlivou predohrou orchestra. Po nástupe klarinetu dochádza k upokojeniu, avšak stále je zachovaná napätá hudobná atmosféra. Postupne však dochádza k jej uvoľneniu. V tejto časti klarinet hrá melódiu založenú na triolách, ktoré postupne evokujú až hravú náladu. Po triolovej časti zvyčajne nasleduje náročná kadencia podľa Baermanna, ktorá môže byť ale i vynechaná. Nasleduje ďalšia časť vystavaná na triolách sólového klarinetu, tentokrát sa však klarinet pomocou nich nenútené prepracuje späť k napätej atmosfére. Po výraznom vstupe orchestra nasleduje kóda, ktorá je až prekvapivo dramatická. Klarinet so srievodom orchestru znovu navodí búrlivú atmosféra z úvodu vety a necháva tak posolstvo vety akoby nedopovedané. Druhá veta je v kontrastnom postavení voči prvej. Už v prvom takte sa k sláčikom pridáva sólový klarinet s krásnou spevnou melódiou pastorálneho charakteru. Po uzvretí celej tejto myšlienky nastáva oživenie so zrýchleným tempa, v ktorom hrá klarinet šesnástinové behy v rozsahu takmer troch oktáv. V tejto časti akoby bola na okamih pripomenutá dramatičnosť prvej vety. Po tomto krátkom intermezze sa vracia povodné tempo. Úvod novej témy je prenechaný sekcii lesných rohov, pričom zvyšok orchestra mlčí. Zakrátko sa pridáva klarinet, ktorý v tejto časti hrá prevažne v rozmedzí piana a pianissima. Prostredníctvom dlhého tónu a1 klarinet plynulo prechádza do reprízy sladkej hlavnej témy z prvej časti koncertu. V tejto téme je adagio uspokojujúco zakončené. V názve tretej vety Rondo allegretto je označená i jej rondová forma. Veta je v rýchlom tempe, opakujúca sa téma ronda je veľmi svižná a hravá. Medzi jednotlivými opakovaniami sú vsunuté lyrickejšie témy. V posobivom energickom závere sólový nástroj hrá niekoľko trilkov, ktoré na seba nadväzujú v legate a vzápätí staccatový beh od tónu g1 po vysoký tón g3, ktorý je takmer na konci klarinetového rozsahu. Krátka orchestrálna dohra zakončuje koncert - nakoniec predsa len optimisticky.

V prvom klarinetovom koncerte Weber preukázal výborný cit pre zvukové zafarbenie klarinetu, čo je jeden z dovodov, prečo sa dielo zaradilo do najužšieho klarinetového repertoáru. Vďaka svojím kvalitám je tiež súčasťou základného orchestrálneho repertoáru ako celku, a spolu s Mozartovým koncertom je najčastejšie uvádzaným dielom pre klarinet a orchester.