Kniha mŕtvych

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Váženie srdca Hunefera (výjav z Knihy mŕtvych, 19. dynastia).[1]

Názvom Kniha mŕtvych sa bežne označuje súbor staroegyptských pohrebných textov známych aj ako Kapitoly pre vychádzanie do dňa. Meno Kniha mŕtvych vymyslel nemecký egyptológ Karl Richard Lepsius, ktorý vydal výber z jej textov roku 1842.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Rovnaký motív váženia srdca Aniho z Knihy mŕtvych (Aniho papyrus, 19. dynastia).

Podľa R.O. Faulknera používali staroveký Egypťania Knihu mŕtvych ako návod na posmrtný život. Nie všetky zaklínadlá uvedené v zvitku boli použité pri každom pohrebe. Ich výber závisel na bohatstve a postavení zosnulého. Niektoré zo zaklínadiel boli darmi pre bohov, iné mali slúžiť tomu, aby zosnulý mohol na druhom svete chodiť, alebo aby bolo zabránené jeho opätovnému úmrtiu. Existovalo dokonca zaklínadlo „zabraňujúce, aby sa človek prevrátil naruby a pojedal výkaly.“ (oddiel 189)

Kniha teda nie je, ako sa to všeobecne verí, kúzlom na oživovanie mŕtvych, ale skôr náukou o tom, z čoho bude život na druhom svete pozostávať a ako možno prekonať prekážky na ceste k trstinovým poliam (alebo tiež poliam pokoja), cieľu, ku ktorému smeroval každý starý Egypťan.

Kniha mŕtvych môže byť chápaná tiež ako literatúra zasväcujúca do tajomstiev posmrtného života. Život po smrti je v svojej podstate záhadou pre bežného človeka, ale získaním Knihy mŕtvych ju mohol staroveký Egypťan pochopiť a zaradiť sa do vybranej skupiny ľudí, ktorí vedeli, čo ich po smrti čaká.

Verzie[upraviť | upraviť zdroj]

Pisár Nebqed predstupuje pred sudcu mŕtvych - Usireva

Najstaršia známa verzia Knihy mŕtvych pochádza zo 16. storočia pred Kr., z obdobia panovania 18. dynastie (Nová ríša). Z časti sa skladá z predošlých zozbieraných náboženských textov – Textov pyramíd (približne 2600-2300 pred Kr.) a Textov rakiev (2000 pred Kr.) – ktoré boli postupne nahradené Knihou mŕtvych. Kniha mŕtvych patriaca pisárovi Animu, tzv. Aniho papyrus, bola pôvodne 28 m dlhá a bola rozdelená na 37 listov s príslušnými kapitolami a tematickým rozdelením.

Text Knihy bol často prispôsobený zosnulej osobe, takže žiadne dve Knihy mŕtvych vlastne nie sú totožné. Aj tak je možné rozdeliť jednotlivé verzie Knihy mŕtvych podľa niektorých spoločných znakov do štyroch hlavných skupín:

  • Heliopolská verzia - pripravovaná kňazským kolégiom z mesta On (Heliopolis, objavuje sa od 5. po 11. dynastiu a na stenách hrobiek približne do roku 200 Kr.)
  • Tébska verzia - písaná kompletne v hieroglyfoch (20.-28. dynastia)
  • hieroglyficko-hieratická verzia - blízka tébskej verzii, ale nemala presne stanovené poradie kapitol (používaná hlavne za 20. dynastie)
  • verzia zo Saitu - presne určené poradie kapitol (používaná po 26. dynastii)

Kapitola 125[upraviť | upraviť zdroj]

Kapitola 125 je pravdepodobne najznámejšou časťou Knihy mŕtvych. Obsahuje popis súdu duší, ktorý vynáša Usire so 42 prísediacimi božstvami.

Duša mŕtveho musí predniesť „vyhlásenie o nevine“, ktoré je adresované Usirevovi a má ho presvedčiť o tom, že zosnulý žil sporiadaným životom. Vyhlásenie pozostáva zo série popretých zločinov, ktorých sa mŕtvy za života nedopustil. Ďalej musí mŕtvy osloviť 42 sudcov podľa mena a poprieť ďalších 42 priestupkov (jeden za každého sudcu). Pokiaľ sa nasledovne preukáže dostatočne spravodlivý, je predvedený pred Usireva, ktorý ho odvedie do kraja blaženosti.

Obsah niektorých popretí viny alebo „negovaného vyznania“ (Nikdy som neklamal, nikdy som nelúpil, nikdy som nezabil človeka) viedol podaktorých k domnienke, že kapitola 125 mohla slúžiť ako základ pre biblické Prikázania.

Kniha Mŕtvychch pochádza z 2 dynastie a najstaršia verzia bola nájdená v Dar es alabe.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Boh Anup privádza mŕtveho k váhe, kde váži srdce s perom bohyne Maat. Asistuje mu boh Thovt a stvora Amemait. Potom boh Hor vedie mŕtveho pred boha Usireho. Za ním stoja bohyne Eset a Nebthet.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]