Laicita (francúzsky pojem)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Termín laicita (z gréc. laikos, laos, ľud) označuje princíp oddelenia štátu od cirkví, absenciu vplyvu náboženstva vo vládnych záležitostiach a naopak. Termín je používaný najmä vo Francúzsku a frankofónnych krajinách. Tento koncept je spájaný so sekularizmom (svetskosťou), ale neznamená nepriateľský postoj alebo nerešpektovanie náboženstva. Zahŕňa v sebe voľné vyznávanie náboženstva, ale bez žiadneho špeciálneho štatútu: náboženské aktivity sú podriadené zákonom rovnako ako akékoľvek iné aktivity, a nie sú postavené nad zákon. Vlády štátov konštituovaných na takomto základe sa zriekajú zastávania pozícii na základe náboženských doktrín.

Podľa tohto princípu, sa naboženská viera dotýka intimity jednotlivca. Náboženské presvedčenie každého človeka (alebo jeho absencia), v ktorom možno rozlíšiť duchovné, teistické alebo metafyzické presvedčenia viac či menej závislé od konkrétneho náboženstva, sú zámerne ignorované v správe štátu. Laicita zahŕňa školský systém, v ktorom chýba náboženská náuka (v zmysle náuka viery). Ale tento princíp nie je nezlučiteľný s vyučovaním náboženstiev, pokiaľ ide o vonkajší opis náboženstva, abstrahujúci dogmy tak, aby bolo možné pojednať rovnakým spôsobom všetky náboženstvá.

Slovo laik sa tiež používa v katolíckej terminológii na označenie osoby, ktorá nie je vysvätená, teda neprijala žiaden zo stupňov sviatosti kňazstva. V slovenčine slovo laický znamená tiež neodborný.

Pôvod slova[upraviť | upraviť zdroj]

Sloboda náboženského vyznania, ktorá nie je totožná s princípom laicity sa historicky objavila omnoho skôr, v krajinách, ktoré sa rozhodli tolerovať iné náboženstvá, ako ich štátne náboženstvo. Termín laický označoval od 12.13. storočia v súvislosti s klasifikáciou v rámci Katolíckej cirkvi “toho, čo nepatrí ku kléru ani k cirkevnému rádu”.

Po francúzskej revolúcii, najmä však v 19. storočí, v súvislosti s rôznymi zákonmi o oddelení štátu a cirkvi, sa vo Francúzsku objavilo druhé ponímanie tohto slova, ktoré neoznačovalo skutočnosť vlastnú Katolíckej cirkvi, ale princíp oddelenia občianskej spoločnosti a náboženskej spoločnosti (to, čo je nezavislé od kléru cirkvi a všeobecne od akejkoľvek náboženskej konfesie). Vlastný termín – podstatné meno laicita (vo francúzštine laïcité) zaviedol v roku 1871, deriváciou prídavného mena “laický” Ferdinand Buisson, zakladateľ a prezident ligy Ľudských práv, nositeľ Nobelovej ceny mieru z roku 1927, známy svojim bojom za bezplatné a laické školstvo vo Francúzsku. Slovo laicita sa však nevyskytuje v žiadnom texte zákonov o školstve, pod ktoré sa podpísal Jules Ferry, ani v zákone z 9. decembra 1905 o rozdelení Cirkvi a Štátu. Naopak, článok 1 Ústavy zo 4. októbra 1958 Piatej republiky používa prídavné meno “laický” pre opis Francúzskej republiky.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]