Lekárska terminológia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Lekárska terminológia je súhrnný súbor pojmov a ich pomenovaní v medicíne. Využíva väčšinou klasickú latinčinu a klasickú gréčtinu. Hlavným dôvodom je už nemeniaca sa slovná zásoba a gramatický systém, historické korene medicíny v období starovekého Grécka a Rímskej ríše, celosvetovú zrozumiteľnosť a platnosť bez uprednostňovania „živých“ jazykov, obsahová presnosť. Veľkou výhodou je možnosť takmer ku každému latinskému podstatnému menu vytvoriť prídavné meno a schopnosť gréčtiny tvoriť zložené slová, ktoré by v živom jazyku vyžadovali viacslovný a zložitý opis. Nezanedbateľný význam má i nezrozumiteľnosť pre laika.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Lekársku terminológiu tvoria dva základné piliere:

  • anatomická nomenklatúra (lat. nomina anatomica)
  • klinická lekárska terminológia - je tvorená predovšetkým gréckymi výrazmi, menej výrazmi latinskými, arabskými, talianskymi a anglickými

Anatomická nomenklatúra (lat. nomina anatomica)[upraviť | upraviť zdroj]

Z viac ako 80% ju tvoria latinské výrazy, zvyšok predstavujú termíny grécke. Prvou systematickou nomenklatúrou bola tzv. Bazilejská anatomická terminológia z roku 1895. Medzinárodný kongres anatómov ju však neprijal, preto ju v roku 1935 nahradila Jenská anatomická terminológia. V roku 1955 bola inovovaná na kongrese v Paríži, kde bolo prijaté Parížske anatomické názvoslovie, ktoré s menšími úpravami a dodatkami platí aj v súčasnosti (terminológia sa v pravidelných intervaloch reviduje).

Základné pravidlá súčasnej anatomickej nomenklatúry:

  • každý orgán sa označuje jedným termínom (aby nemohlo dôjsť k zámene)
  • termíny sú podľa možnosti latinské
  • každý termín má byť čo najkratší, najvýstižnejší a opisný
  • susediace orgány a štruktúry by mali mať podobné pomenovania
  • eponymá sú neprípustné (aj keď sa v praxi z historických dôvodov stále používajú)

Klinická lekárska terminológia[upraviť | upraviť zdroj]

Klinická lekárska terminológia je na rozdiel od anatomickej nomenklatúry jazykovo pomerne nesúrodá a značne neprehľadná. V krajinách Európy sa presadzuje názvoslovie WHO a to najmä v podobe Medzinárodnej klasifikácie chorôb, anglosaské krajiny a USA majú klasifikácie vlastné (ICD, MeSH a ďalšie).
Hlavným problémom je veľké množstvo používaných eponým a problematická systemizácia v dôsledku neustále pribúdajúcich nových medicínskych termínov. Takisto je zrejmý silný vplyv angličtiny, ako súčasného medzinárodného jazyka medicíny.

Slovenská lekárska terminológia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé pokusy o slovenskú lekársku terminológiu mali spočiatku charakter prekladových slovníkov (Polákovič, 1920; Halaša, 1926). Za prvé komplexné dielo možno však považovať až Nomina anatomica - Slovenské telovedné názvoslovie profesora J. Ladzianského z roku 1935. Anatomické názvoslovie z roku 1962 vychádzalo práve z tohoto diela, pričom jeho autormi boli pracovníci Ústavu slovenského jazyka SAVU na čele s J. Horeckým.

Súčasné príspevky k slovenskému lekárskemu názvosloviu
  • Holomáňová A., Brucknerová I: Srdcovocievna sústava (2000)
  • Holomáňová A., Brucknerová I: Anatomické názvy I - III (2001-2003)
  • Kadlec O.: Slovenské lekárske názvoslovie. Slovak medical terminology. Nomina medica slovaca. (2007)

Zdroje a literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BUJALKOVÁ, Mária. Quo vadis, terminologia medica? (alebo o smerovaní súčasnej lekárskej terminológie). Kultúra slova, 2008, roč. 42, čís. 6, s. 321-27.
  • HORECKÝ, Ján. Základy slovenskej terminológie. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1956. Dostupné online.
  • ŠIMON, František. Latinská lekárska terminológia. Bratislava : Osveta, 1990. Dostupné online.
  • KOLEKTÍV AUTOROV. Slovenská lekárska terminológia. Bratislava : Asklepios, 2011. Dostupné online.