Margaréta Provensalská
| Margaréta Provensálska | |
 francúzska kráľovná | |
| Narodenie | 1221 Forcalquier |
|---|---|
| Úmrtie | 21. december 1295 Paríž |
| Odkazy | |
| Commons |  Margaréta Provensalská |
Margaréta Provensálska (*c. 1221, Forcalquier – †21. december, 1295, Paríž) najstaršia dcéra provensálskeho grófa Raimunda Berengera IV. a Beatrice Savojskej, francúzska kráľovná (1234-1270).
Rodina
Jej starí rodičia z matkinej strany boli Tomáš I. Savojský a Margaréta Ženevská, dcéra Viliama I. Ženevského.
Jej mladšie sestry:
Eleonóra Provensálska (1223–1291) – manželka kráľa Henricha III. Anglického.
Sancha Provensálska (1228–1261) – manželka grófa Richarda z Cornwall.
Beatrice Provensálska (1234–1267) – manželka Karola I. z Anjou, Sicílskeho a Neapolského kráľa.
Margaréta sa 27. mája 1234 vydala za francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. a porodila jedenásť detí:
- Blanka (4. decembra 1240-29. apríla 1243)
- Izabela (2. marca 1242-28. januára 1271), manželka Theobalda V. zo Champagne, navarrského kráľa (Theobalda II.)
- Ľudovít (25. februára 1244-január 1260)
- Filip III. Smelý (1. mája 1245-5. októbra 1285), francúzsky kráľ v rokoch 1270-1285
- Ján (1248-1248)
- Ján-Tristan (1250 - 3. august 1270), gróf z Valois a Nevers; v roku 1266 sa oženil s Jolandou Burgundskou
- Peter (1251-1284), gróf z Alençon a Perche; v roku 1272 sa oženil s Janou zo Châtillonu
- Blanka (1252-1320), manželka kastílskeho infanta Ferdinanda de la Cerda
- Margaréta (1254-1271), manželka brabantského vojvodu Jána I.
- Róbert (1256-7. februára 1317) gróf z Clermontu; v roku 1279 sa oženil s Beatrice Burgundskou
- Agneša (1260-19. december 1327), manželka burgundského vojvodu Róberta II.
Život
Margarétu vychovali na provensálskom dvore jej otca v tradičnej južanskej atmosfére. Jej detstvo formovala prítomnosť trubadúrov a básnikov, ako aj úprimná láska jej otca k Provensálsku. Aj keď sa po svojej svadbe vrátila nazad už iba dvakrát, zostala počas svojho života v úzkom spojení s domovinou.
Jej rodičia kládli dôraz na to, aby spolu so svojou sestrou Eleonórou získali dôkladnú a zbožnú výchovu. Jej neskoršie listy sestre Eleonóre dokazujú, že ovládala latinčinu. Cieľom obsiahleho vzdelávania dievčat bol dobrý vydaj dcér a tým zabezpečenie politickej bezpečnosti a stability ich grófstva.
Na popud francúzskej regentky Blanky Kastílskej sa Margaréta 27. mája 1234 vydala za jej syna Ľudovíta IX.. Nakoľko obaja novomanželia boli spríbuznený v štvrtom stupni, musel im pápež Gregor IX. v januári 1234 udeliť dišpenz. Nasledujúci deň bola v tej istej katedrále v Sens korunovaná.
Prvé roky manželstva boli poznačené konfliktným vzťahom so svokrou Blankou. Táto si naďalej udržiavala silný vplyv na syna a jeho politiku aj napriek tomu, že Ľudovít sa uzavretím manželstva stal oficiálne plnoletým. Kronikár Ľudovíta IX., Jean de Joinville, píše vo svojom diele Život svätého Ľudovíta o stále rastúcej žiarlivosti Blanky na vzťah jej syna k Margaréte. Zaznamenáva, že kráľovná Blanka nemohla vystáť, keď jej syn bol so svojou ženou, s výnimkou večerov, keď s ňou spal. („La reine Blanche ne vouloit souffrir à son pouvoir que son fils fust en la compagnie de sa femme, sinon le soir quand il alloit coucher avec elle.“) Situáciu sťažovalo aj to, že Blanka žila spolu s mladým párom v parížskom Palais de la Cité a sprevádzala ich aj na cestách. Margaréta unikla svokrinmu vplyvu až v roku 1247, keď jej priznali vlastnú domácnosť a nárok na vlastný finančný rozpočet.
V roku 1248 sa Ľudovít IX. vybral na križiacku výpravu a Margaréta ho sprevádzala. Po zastávke na Cypre dorazil v júni 1249 kráľovský pár do Egypta. Po dobytí Damietty Ľudovít IX. v novembri tiahol ďalej smerom na Kairo a svojej tehotnej manželke predal zodpovednosť za mesto.
Začiatkom apríla 1250 utrpelo križiacke vojsko pri Al-Mánsúra zdrvujúcu porážku a Ľudovít IX. padol do zajatia. Keď táto správa dorazila do Damietty, chceli sa vojaci, ktorí zabezpečovali prístav vzdať a začali s prípravou na odchod. V tejto situácii sa Margaréta ukázala ako veľmi odvážna žena so silnou vôľou. Krátko pred pôrodom nechala prisahať rytiera, ktorý strážil jej osobnú bezpečnosť, aby jej v prípade obsadenia mesta Saracénmi zoťal hlavu skôr ako padne do rúk neveriacich. Iba deň po pôrode svojho syna Jána Tristana si nechala zavolať k svojej posteli najvyšších dôstojníkov a presvedčila ich, aby zostali. Jej plán bol ponúknuť Damiettu na výmenu za zajatých križiakov. Plán uspel: za výkupné vo výške 400.000 livrov a odovzdanie Damietty 6. mája 1250 zachránila život svojmu mužovi a jeho vojakom.
Nasledujúce štyri roky strávila Margaréta vo Svätej zemi, až kým sa v roku 1254 nevrátili s manželom do Francúzska. Keďže Blanka Kastílska zomrela ešte v roku 1252, postúpila – i keď nie oficiálne – na dôležitého poradcu kráľa. Keď sa chcel Ľudovít IX. vzdať koruny a vstúpiť do kláštora, použila celý svoj vplyv, aby ho od tohto úmyslu odvrátila. Kráľ očividne uznával svoju ženu ako rovnocenného partnera, pretože na svadobných zmluvách ich detí je jej podpis na rovnakej úrovni hneď vedľa jeho podpisu.
Po smrti svojho manžela počas ďalšej križiackej výpravy v Tunise v roku 1270, sa stiahla do kláštora na parížskom predmestí Saint-Marcel. I keď bola naďalej častým hosťom na kráľovskom dvore, nemala vplyv na politiku svojho syna Filipa III. Venovala sa predovšetkým súkromným záujmom, hlavne správe svojich vdovských panstiev v Provensálsku. Z tohto dôvodu vznikol spor medzi ňou a jej švagrom Karolom z Anjou, ktorý ako manžel jej sestry Beatrice zastupoval zase záujmy svojej ženy ako jedinej dedičky grófstva. Konflikt bol urovnaný prostredníctvom jej syna Filipa III. a vnuka Filipa Pekného vo februári 1287, keď jej priznali rentu vo výške 2.000 tourských denárov a jednorazové odstupné.
Po smrti svojho syna Filipa III. v roku 1285 sa úplne stiahla z kráľovského dvora. Posledné roky svojho života strávila spolu so svojou dcérou Blankou, vdovou po kastílskom infantovi Ferdinandovi de la Cerda, v kláštore Klarisiek Couvent des Cordelières vo Faubourg Saint-Marcel, ktorý sama založila. Margaréta zomrela 21. decembra 1295 a pochovali ju po boku jej manžela v kráľovskej hrobke v Bazilike Saint Denis.
Za jej najväčší politický úspech sa považuje zmiernenie konfliktu medzi francúzskym a anglickým kráľovským dvorom. Motivovaná blízkym a láskyplným vzťahom k sestre Eleonóre, ktorá bola manželkou anglického kráľa Henricha III., pôsobila medzi oboma znepriatelenými panovníckymi dvormi ako prostredník a tak prispela k ich zblíženiu.
Margaréta počas svojho života podporovala mnohých umelcov a básnikov. Pod jej vedením sa Palais de la Cité stal miestom stretnutí najznámejších poetov a intelektuálov jej doby. Mužov ako Tomáš Akvinský pozývali ku kráľovskému stolu a tí prispeli k tomu, že francúzsky dvor bol po kultúrnej stránke na jednom z popredných miest v Európe.