Trubadúr

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Trubadúri zo 14. storočia
Trubadúr Predigon hrá na husliach
Trubadúr Peire Vidal
Trubadúr Raimbaut de Vaqueiras

Trubadúri (z fr. troubadour = trubadúr < staroprovens. trobador = básnik) boli básnici, skladatelia a recitátori dvorskej lyriky, svetskej stredovekej poézie v jednej osobe. V niektorých prípadoch išlo o hudobníkov aj básnikov v jednej osobe, ale často boli sprevádzaní hudobníkmi (potulní hudobníci pomenovaní ako menestrel, igric, jokulátor, skomoroch alebo žonglér). Trubadúri pôsobili na území dnešného južného Francúzska (Provensalsko-Okcitánia) v 12. a 13. storočí. V severnom Francúzsku sa rytierski speváci (podobní trubadúrom) nazývali trúveri (v severskom prostredí sa kládol dôraz na melódiu, pričom v južnom na text). Minesängri (analógia ku trubadúrom na území Nemecka) nemali žonglérov a využívali prvky gregoriánskeho chorálu.

Popis[upraviť | upraviť zdroj]

Trubadúrmi boli ľudia z rozličných vrstiev, najmä šľachtici, ale aj králi, kňazi, rytieri a iní. Hrali pre šľachticov. Provensalskí trubadúri boli známi už v 11. storočí a objavili sa aj v krížových výpravách. Za prvého trubadúra bol vraj považovaný Viliam IX., knieža z Poitiers a vojvoda akvitánsky, ktorý žil v rokoch 1071 - 1127. Bol prastarým otcom kráľa Richarda I. Levie srdce, sukničkárom a bitkárom. Pre jeho nemravné správanie mu biskup z Poitiers hrozil exkomunikáciou z cirkvi. Podobnými umelcami boli v severnom Francúzsku truvéri (Adam de la Halle, Guillaume de Machaut) a v nemeckých oblastiach minnesängri (Václav II., Karol IV., Walter von der Vogelweide, Wolfram von Eschenbach, Neidhart von Reuenthal, Reinhart von Meisen) a na východe igrici alebo jokulátori.

Prejavy dvorskej lyriky sú jednohlasné a doprevádzané hrou na strunových, dychových a bicích nástrojoch. Trubadúra sprevádzal hudobník menestrel, nazývaný žonglér. [1]

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk, v ktorom písali trubadúri bol dlho označovaný ako lemosi alebo proensal – ale nazýva sa tiež „Langue d oc“ (jazyk slova „áno“; oc = áno (po franc. oui; svojím zvukom pripomína zmes španielčiny, taliančiny a francúzštiny). [2]

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Stredoveké kódexy :

  • Cantigas de Santa Maria je súčasťou španielskeho Codexu princeps z roku 1283 a vzhľadom k jeho presnej notácii ho je možné považovať za jeden z najvýznamnejších hudobných kódexov stredovekej dvorskej monódie. Kompiláciu viac než 420 mariánskych piesní v galícijskom jazyku kodifikoval kastílsky kráľ Alfonz X. „Múdry“. Mnohé z básní a melódií sú dielom Alfonza X., ostatné skomponoval pravdepodobne v spolupráci s dvornými básnikmi a hudobníkmi, ktorými sa obklopoval.
  • Carmina Burana je rukopis predstavujúci pôsobivú zbierku skladieb z konca 11. storočia. Autormi sú potulní goliardi-vaganti, ktorí sa hudobne aktivizujú v 10. ale najmä 11.a 12. storočí. Boli vzdelaní a písali v latinčine a nemčine. Ich hudobná tvorba predstavuje rebéliu proti dobovým pomerom (politické, spoločenské, cirkevné) a konkrétne Carmina Burana obsahuje spevy mravoučné, milostné, orgiastické Bacche, Bene, Venies), tanečné, satirické a pijanské (známa In taberna quando sumus). Viac v článku Carmina Burana
  • Codex manesse patrí k najvýznamnejším stredovekým germánskym rukopisom, zdroj lyrickej poézie. Kódex má 852 strán obsahujúcich 6000 strof vytvorených 140 autormi v rokoch 1160/11701330.

Zmienky o trubadúroch sa zachovali v literárnych formách:

  • vida = (dobový) životopis trubadúra (od slova vita = život); vznikali po smrti trubadúrov; podľa dobovej praxe: najskôr sa (na koncerte) predniesol „vida“ konkrétneho trubadúra a potom sa zaspievala jeho pieseň.
  • razo = príbeh (razos; od slova „razo“ = dôvod, okolnosť, v prenesenom zmysle slova príbeh, ktorý sa viaže ku vzniku piesne. (pozn.: nie ku každej piesni sa zachoval razo); prednášali sa na koncertoch;: predtým než zaznela pieseň predniesol sa jej „razo“ (príbeh).

Poézia trubadúrov a jej druhy[upraviť | upraviť zdroj]

Poézia "trobar" vznikla v 11. storočí, je komponovaná podľa metro-rytmických pravidiel a prednáša sa spevným spôsobom. Hlavné strediská poézie trobar sú v Limousin, Languedoc, Auvergne, Provence, Catalogne a sever Talianska.

Žánre[upraviť | upraviť zdroj]

Canso[upraviť | upraviť zdroj]

Canso (označovaná aj ako vers) predstavuje ľúbostnú a kurtoáznu pieseň a je žáner špecifický svojou atmosférou dvorskej noblesy a zmyselnosti. Vo všeobecnosti canso pozostáva z piatich až siedmich coblas (slôh), pričom každú slohu tvorí sedem až osem veršov a dve alebo tri tornadas (krátky refrén na konci šansónu).

Tensos, partimens a jocs partits[upraviť | upraviť zdroj]

Tensos, partimens a jocs partits sú piesne, v ktorých polemizujú dvaja alebo traja básnici na rôzne témy (štýl písania, láska a politika).

Torneyamen[upraviť | upraviť zdroj]

Básnický turnaj (zápolenie) medzi viacerými básnikmi s dozeraním „sudcu“ (rozhodcu).

Sirventes[upraviť | upraviť zdroj]

Sirventes sa od canso líšia svojím satirickým tónom. Tento žáner (mimoriadne oceňovaný básnikmi a publikom) bol pôvodne dielom sirvens, služobníkov, žonglérov z najnižších vrstiev. Rozdeľujú sa na:

  • morálne (kritizujú mravný úpadok, predstavitelia - Marcabru, Peire Cardenal)
  • osobné
  • politické (referujú o živote zemepánov, dobyvačných vojnách, križiackych výpravách, inkvizícii, Ríme, svetskom duchovenstve, predstavitelia - Bertran de Born, Guilhem Figueira)
  • literárne (polemiky o trubadúrskom umení, predstaviteľ - Piere d Alvernha)
  • sirventes joglarescs (zveličovanie, predstaviteľ - Peire de la Mula)
  • gaps (chvastúnstvo, vychvaľovania, predstaviteľ - Guilhem de Peiteus)
  • ensenhamens (poučné, výchovné, vzdelávacie, predstaviteľ - Guiraut de Cabreira)

Descorts[upraviť | upraviť zdroj]

Descorts vyjadruje nesúlad, nezhoda, v zmysle vytvorenia básnickej „opozície“ voči hegemónii žánru canso.

Planhs[upraviť | upraviť zdroj]

Planhs je žalospevom, nárekom za zosnulým pánom.

Albas[upraviť | upraviť zdroj]

Albas (v preklade „úsvit“) zobrazujú ľúbostnú scénu milencov, ktorí sa rozchádzajú na úsvite po spoločne prežitej noci. Vychádzajúce slnko a strážnik (la gaita-hlásnik) ohlasujú rozchod zaľúbencov. Milenci riskujú, že ich zastihne hnev žiarlivého manžela alebo klebety neprajníkov.

Dansas, baladas, estampidas... (tance, balady, estampidy)[upraviť | upraviť zdroj]

Dansas, baladas, estampidas sú tanečné piesne.

Pastorelas[upraviť | upraviť zdroj]

Pastorelas je poézia s dialógmi na populárnu tému. Je to druh zábavnej poézie o zaľúbenosti pána do vidiečanky.

Devinalhs[upraviť | upraviť zdroj]

Devinalhsenigmatické básne, ktoré spôsobujú osobné potešenie.

Ensenhamens de joglars[upraviť | upraviť zdroj]

Ensenhamens adresované žonglérom sú poučné, moralizujúce básne, ktoré výrečným spôsobom referujú o spôsoboch, ktoré musí žonglér vo svojom umení vynaložiť.

Významní trubadúri[upraviť | upraviť zdroj]

Guillaume IX de Poitiers (Viliam IX. Akvitánsky)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • ŽILÍKOVÁ-MANDÁKOVÁ, M.: Dejiny hudby II. Prednášky. Filozofická Fakulta. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
  1. SZÓRÁDOVÁ, E.: Dejiny hudby I. Nitra : PF UKF, 2002. s. 21
  2. ŽILÍKOVÁ-MANDÁKOVÁ, M.: Svet trubadúrov (učebný text-rukopis)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Trubadúr