Mizofónia

Mizofónia (doslova „nenávisť zvuku“) je neurologická porucha, pri ktorej špecifické zvuky vyvolávajú abnormálnu reakciu – hnev, odpor, paniku a pod. Typickou odpoveďou na situáciu je tzv. "útok alebo útek" (angl. fight or flight response), teda ide o akútnu stresovú reakciu. Môže ísť o zvuky rôzneho charakteru a hlasitosti. Tento termín bol po prvýkrát použitý dvojicou amerických neurológov Pawol Jastreboff a Margaret Jastreboff, a je často zamieňaný s pojmom selektívna zvuková citlivosť (selective sound sensitivity). Mizofónia zatiaľ nebola klasifikovaná ako samostatná porucha v systéme DSM-5 alebo MKCH-10, no v roku 2013 traja psychiatri z Academic Medical Center v Amsterdame formulovali diagnostické kritériá na základe veľkého množstva spoločných znakov u pacientov trpiacich mizofóniou, a navrhli klasifikáciu mizofónie ako samostatnej neurologickej poruchy.

Mizofónia zahŕňa jedinečný súbor symptómov, ktoré sa dajú pripísať neurologickej príčine, nesúvisí však s dysfunkciou sluchového aparátu. Môžeme ju opísať ako bezprostrednú a extrémne negatívnu emocionálnu reakciu na konkrétne sluchové, zrakové a čuchové podnety, ktorá je sprevádzaná automatickým únikovým správaním. Mizofónia narúša každodenný život pacienta a môže mať značný negatívny vplyv na sociálne interakcie. Prehľad najvýznamnejších súčasných neurologických štúdií z roku 2013 a štúdie fMRI (funkčná magnetická rezonancia) mozgu v súvislosti s touto poruchou predpokladajú, že dysfunkčné vyhodnocovanie nervových signálov sa vyskytuje v prednej cingulárnej kôre a ostrovnej kôre. Práve tieto oblasti sú centrom pre spracovanie hnevu, bolesti a zmyslových informácií. Ďalší odborníci sa zhodujú v tom, že dysfunkcia je lokalizovaná v štruktúrach centrálneho nervového systému.

Symptómy[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudia trpiaci mizofóniou sú často podráždení, nahnevaní alebo až rozzúrení z okolitých zvukov, ktoré vytvárajú ostatní ľudia, ako napr. štikanie nechtov, čistenie zubov, cvakanie perom, chrúmanie, mľaskanie, sŕkanie, povzdychy, zívanie, kýchanie, poťahovanie nosom, kašeľ, žuvanie žuvačky, smiech, chrápanie, ťukanie po klávesnici, klepanie príborom, pukanie hánkami, chôdza, vyslovovanie niektorých hlások, alebo opakujúce sa zvuky a iné. Niektorí sú ovplyvnení tiež vizuálnymi podnetmi, napr. opakované pohyby nôh, rúk alebo mimiky; a to vrátane pohybov, ktoré sú pozorovateľné čo i len kútikom oka. Toto všetko môže viesť k vyvinutiu intenzívnej úzkosti a vyhýbavému správaniu, čo má za následok zníženú socializáciu. Niektorí ľudia cítia nutkanie napodobniť to, čo počuli alebo videli. Napodobňovanie má zmierňujúci účinok, pomáha trpiacemu cítiť sa lepšie.

Prevalencia a komorbidita[upraviť | upraviť zdroj]

Prevalencia mizofónie je doposiaľ nezistená, ale počet ľudí, u ktorých bol identifikovaný tento stav je vyšší než sa doteraz predpokladalo. Holandská štúdia publikovaná v roku 2013 na vzorke 42 pacientov trpiacich mizofóniou zistila iba nízku súvislosť s psychiatrickými poruchami, s výnimkou obsesívno-kompulzívnej poruchy (52,4 %).

Taktiež sa predpokladá, že existuje spojitosť medzi mizofóniou a synestéziou. Základným problémom môže byť patologické narušenie spojenia medzi štruktúrami limbického systému a sluchovou kôrou, čo spôsobuje zvukovo-emocionálnu synestéziu. Sú ľudia, u ktorých sa vyskytujú oba tieto úkazy, mizofónia aj synestézia.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Misophonia na anglickej Wikipédii.