Poklep (medicína)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Poklep (iné názvy: poklepávanie, preklepávanie, perkusia (z lat. percussio - perkusia, poklep)[1], vyšetrenie poklepom/poklepávaním/preklepávaním, staršie poklop, poklopávanie, preklopávanie, vyšetrenie poklopom/poklopávaním/preklopávaním) je v medicíne jedna z častí fyzikálneho vyšetrenia. Ide v podstate o kombináciu posluchového a pohmatového vyšetrenia. Technika spočíva v pružnom klepaní prostredníkom pravej ruky na na plocho priložený prostredník ruky ľavej, konkrétne na jeho stredný článok. Hodnotí sa jednak zvuk a jednak chvenie spôsobené poklepom.

Charakter poklepu závisí na telovej stene (vrstva podkožného tuku, svaly, kosti) a na výplni telových dutín (vzduch, voda, solídne hmoty). Poklep podľa charakteru môže byť:

  • skrátený (napríklad na hrudníku nad ložiskom zápalu pľúc)
  • oslabený („temný“, „prázdny“; napríklad na hrudníku nad veľkým výpotkom v pohrudnici)
  • jasný (na hrudníku za normálnych okolností)
  • zvučný, podobný poklepu na krabicu (hypersonórny; napríklad pri pľúcnom emfyzéme)
  • bubienkový (nad dutinami vyplnenými plynom, napríklad nad vzduchom naplneným žalúdkom)

Vyšetrenie poklepom umožňuje posúdiť vzdušnosť pľúcneho parenchýmu, určiť hranice niektorých orgánov (pečeň, slezina), identifikovať prítomnosť ascitu. Je hrubo orientačné, jeho výhodou je predovšetkým okamžitá dostupnosť pri pacientovi.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • KORDAČ, Václav. Vnitřní lékařství - Úvod do oboru a vyšetřovací metody. Praha : Univerzita Karlova, 1989. 60-044-89. (po česky)
  1. KÁBRT, Ján. Stručný lekársky slovník. Martin : Osveta, 1980. ISBN 80-217-0494-2. S. 322.