Portál:Fyzika/Odporúčaný článok/37

Lazarov jav je oživenie kremíkových detektorov ochladením na nízke teploty.

Pri používaní polovodičových kremíkových detektorov v prostredí s vysokou radiáciou vznikajú v krystálovej mriežke polovodiča nielen voľné elektróny a diery, ale aj poruchy mriežky vyvolané vysokoenergetickými časticami. Pri prechode mriežkou častice interagujú s jednotlivými atómami mriežky a vychyľujú ich z ich rovnovážnej polohy. Vznikajúce poruchy mriežky, ktoré su vo forme vakancií a intersticiálov, majú schopnosť na určitú dobu zachytiť časť voľných elektrónov a dier. Zvyšok elektrónov a dier, ktoré sú urýchlené vonkajším elektrickým poľom vytvárajú signál, ktorý registruje prechod vysokoenergetickej častice cez detektor. Záchyt voľných elektrónov a dier vedie teda k zoslabeniu signálu. Postupné zvýšenie počtu porúch mriežky v dôsledku ožiarenia vedie nakoniec k nefunkčnosti kremíkového detektora.

V roku 1997 Vittorio Palmieri, Kurt Borer, Štefan Jánoš, Cincia Da Viá a Luca Casagrande na Univerzite v Berne, Švajčiarsko, zistili, že pri ochladení už nefunkčných kremíkových detektorov na teploty nižšie než 130 kelvinov je možné tieto detektory opäť uviesť do funkčného stavu. Inak povedané, „mŕtve“ detektory možno týmto spôsobom „oživiť“.