Štefan Jánoš

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Štefan Jánoš
slovenský fyzik a univerzitný profesor
slovenský fyzik a univerzitný profesor
Dielo
Známy vďakafyzika nízkych teplôt
Významné práceSpoluobjaviteľ Lazarov jav
Vedecké pôsobenieUniverzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Ústav experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied Košice, Univerzita Komenského, Bratislava, Univerzita Bern, Švajčiarsko
Alma materČVUT
OvplyvnilRozvoj fyziky nízkych teplôt na Slovensku
Osobné informácie
Narodenie22. december 1943 (80 rokov)
Kuchyňa
Štátna príslušnosťSlovensko, Švajčiarsko

Štefan Jánoš (* 22. december 1943, Kuchyňa, Slovensko) je slovensko-švajčiarsky fyzik a univerzitný profesor, zakladateľ fyziky nízkych teplôt na Slovensku.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1950 – 1958 navštevoval základnú školu v Suchohrade a Záhorskej Vsi. Zmaturoval v roku 1961 na strednej škole v Malackách. V rokoch 1961 – 1966 absolvoval štúdium na Českom vysokom učení technickom, Fakulte technickej a jadrovej fyziky ČVUT v Prahe. V roku 1966 obhájil diplomovú prácu na tému Špecifické teplo FeCo zliatín v teplotnej oblasti 1,4 K až 4,2 K.

Na jednoročnú vojenskú službu nastúpil v roku 1966 do Výskumného a skúšobného strediska Ministerstva obrany v Brne. V roku 1967 nastúpil na post odborného asistenta na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach. V roku 1970 absolvoval študijný pobyt vo Fyzikálno-technickom ústave fyziky a techniky nízkych teplôt Ukrajinskej Akadémii vied v Charkove u prof. B.N. Eselsona. Venoval sa tam vplyvu 3He atómov na supratekutý stav 4He pri 0,3 K. V roku 1971 postavil v Laboratóriu nízkych teplôt v Košiciach prvý 3He-refrigerátor na Slovensku, ktorý dosiahol teploty v okolí 0,4K. Refrigerátor sa používal pre merania tepelnej vodivosti tuhých látok a pre mikrokontaktovú spektroskopiu. O dva roky neskôr absolvoval ďalší študijný pobyt na Aalto Univerzite v Helsinkách v laboratóriu nízkych teplôt u prof. O.V. Lounasmaa, zaoberal sa viskozitou v kvapalnom 3He pri milikelvinových teplotách. Podieľal sa spolu s Jurijom D. Anufrievom na experimentoch smerujúcich k objaveniu supratekutosti 3He využitím Pomerančukovho javu v silnom magnetickom poli. Pre tento účel vytvoril supravodivý magnet pre dosiahnutie magnetických polí v okolí 5 tesla v Pomerančukovej chladiacej komôrke. V roku 1973 Štefan Jánoš postavil v Laboratóriu nízkych teplôt v Košiciach rozpúšťací refrigerátor 3He-4He, ktorý dosiahol teplotu 60mK, čo bola dovtedy najnižšia dosiahnutá teplota na Slovensku. V roku 1976 získal titul CSc. u prof. V. Hajka. Dizertačná práca niesla názov Štúdium magnónovej zložky tepelnej vodivosti v látkach s magnetickým usporiadaním. V rokoch 1976 – 1980 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach. V rokoch 1980 – 1984 pracoval ako vedúci Oddelenia fyziky nízkych teplôt v Ústave experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied v Košiciach. Zaoberal sa výskumom supratekutého 3He, bodovo-kontaktnou spektroskopiou kovov, aplikáciou nízkych teplôt v oftalmológii, gynekológii a plastickej chirurgii a konštrukciou rôznych kryogenických aparatúr. V roku 1982 bol habilitovaný do hodnosti docenta, vďaka prácam o tepelnej vodivosti Ce, Pr, Nd, Sm, a Eu v teplotnej oblasti 0,5 až 10 K.

V rokoch 1984 až 1990 pôsobil na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednášal optiku a problémy fyziky nízkych teplôt. Svoj vedecký výskum v tejto dobe zameral na výskum supratekutého 3He do 300 mikroKelvinov v spolupráci s Oddelením fyziky nízkych teplôt Ústavu experimentálnej fyziky SAV a Prírodovedeckou fakultou UPJŠ v Košiciach. Študoval tiež vysokoteplotné supravodivé tenké vrstvy REBaCuO (RE= Y, Dy, Ho, Gd, Sm, Nd, Eu).

Od 15. júna 1990 do roku 1994 pôsobil ako odborný asistent v Laboratóriu fyziky vysokých energií u Prof. K. Pretzla na Univerzite v Berne vo Švajčiarsku. Podieľal sa na vývoji SSG (superheated superconducting granules) detektora pre neutrína a vesmírnu tmavú hmotu. Testovacie merania sa uskutočňovali v Ústave Paula Scherrera vo Švajčiarsku. Jeho experimentálne práce sa venovali fázovým prechodom v supravodivých Sn-, Zn-, In- a Al- guličkách a v In- a Al- mikroštruktúrach; a SQUIDom (Superconducting Quantum Interference Device).

Od 1. apríla 1994 do roku 1997 pôsobil ako lektor na Univerzite v Berne. Venoval sa vývoju SSG detektora pre neutrína a vesmírnu tmavú hmotu. Od 1. septembra 1997 bol zaradený do funkcie docent II. Podieľal sa na vývoji a vybudovaní detektora ORPHEUS v podzemnom laboratóriu a experimentálnemu štúdiu supravodivých mikroštruktúr. Viedol cvičenia z fyziky pre učiteľské študíjne odbory a pre študujúcich jednoodborového štúdia chémie, biochémie a farmácie. Prednášal supratekutosť a supravodivosť a fyzikálne vlastnosti tuhých látok pri nízkych teplotách pre študujúcich odborného štúdia fyziky a astronómie. Podieľal sa na objave tzv. Lazarovho javu (1997), ktorý spočíva v oživení funkčnosti kremíkových detektorov vystavených silnému ožiareniu. 17. februára 2004 získal švajčiarske štátne občianstvo. 1. marca 2004 bol vymenovaný za profesora na Univerzite v Berne. V rokoch 2004 – 2009 naďalej viedol cvičenia a prednášky. Navrhol a podieľal sa na inštalácii centrálneho systému pre kvapalný argón; kryostatov a vysokovákuového systému pre Time Projection Chamber(TPC)(projekčná časová komora na detekciu elementárnych častíc) s kvapalným argónom v Laboratŕiu fyziky vysokých energií na bernskej univerzite.Navrhol konštrukciu tzv. Argontube, ktorá umožní skúmať na Univerzite v Berne veľmi dlhé (niekoľko metrov) dráhy elektrónov uvoľnených pohybom ionizujúcich častíc cez kvapalný argón. Takéto prototypy detektorov sú dôležité pre ďalší vývoj 10 až 100 kilotonových argónových detektorov pre neutrínovú fyziku a astrofyziku. 1. februára 2009 odišiel do dôchodku.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1988 získal spolu s Mariánom Reiffersom a Karolom Flachbartom z Ústavu experimentálnej fyzika SAV v Košiciach Cenu SAV za využitie mikrokontaktovej spektroskopie pre štúdium kvázičasticových interakcií v tuhých látkach. V roku 1989 získal autorský kolektív Marián Reiffers, Karol Flachbart a Štefan Jánoš Diplom na objav č.54 Úřadu pro vynálezy a objevy s názvom: Asymetrická generácia tepla v kovových mikrokontaktoch.

V roku 2003 získal Čestnú plaketu Dionýza Ilkoviča – vyznamenie Slovenskej akadémie vied za zásluhy vo fyzikálno-chemických vedách, udelenú za významné zásluhy v oblasti fyziky nízkych telôt v Ústave experimentálnej fyziky SAV a na PF UPJŠ v Košiciach a za vývoj supravodivých detektorov pre detekciu elementárnych častíc na Univerzite v Berne.

V roku 2009 získal Zlatú medailu PF UPJŠ za zásluhy o založenie fyziky nízkych teplot na fakulte a za prínos k rozvoju fakulty, vedy a vzdelanosti (2009), Zlatú plaketu ÚEF SAV v Košiciach pri príležitosti 40. výročia založenia ústavu (2009). Je čestným členom Slovenskej fyzikálnej spoločnosti.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Štefan_Jánoš&oldid=7785958“