Prochairétéria

Prochairétéria (iné názvy: Proschairétéria, Procharistéria; starogr. Προχαιρητήρια, Προσχαιρητήρια, Προχαριστήρια^[1]^[2]) bola staroveká aténska slávnosť (alebo obeta) usporadúvaná na pamiatku návratu Persefony. Obetovalo sa pravdepodobne bohyni Démeter (iné lexikografické zdroje spájajú túto obetu s Aténou).^[3] Konala sa na jar zrejme koncom atického mesiaca antestérión.^[4]

Byzantský lexikón Suda uvádza, že na konci zimy, keď sa príroda už prebúdzala, konala sa obeta k pocte bohyne Atény zvaná Procharistéria. Lykurgos však vo svojom prejave o kňazskom úrade uviedol, že keď začali rásť plodiny pripomínal sa počas Prochairétérie návrat bohyne.^[1] Iba jedna bohyňa sa „vracala“, a tou bola Persefoné. Podľa znalcov by zrejme Aténčania nevzdávali obety Aténe za príchod Persefony. Pravdepodobnejšie je, že si starovekí lexikografi pomýlili jednu bohyňu s druhou. V takom prípade bola Procharétéria ďalším sezónnym obradom bohyne Démeter (Chloé - „mladý výhonok, púčik“, bol epiteton známy len pre bohyňu Démeter ^[5]).^[6]

Zdá sa, že iónska Prochairétéria známa z Atén mohla mať súvislosť so sviatkom (alebo obetou), ktorý sa konal na dórskom Rodose. Až 21 nápisov z Lindosu, datovaných medzi 5. a 3. storočím pred Kr. uvádza výraz προσχάραιος θυσία (proscharaios thysia), ktorý vedci interpretujú ako dórsku kontrakciu pre výraz πρὸ τᾶς ἐσχάρας (pro tas escharas). Obeta sa tu prinášala bohyni Aténe na eschare, obetnom oltári spojenom so špecifickými rituálmi, je preto možné, že tu išlo skôr o obetu než ako o sviatok.^[7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ ^a ^b Søren Dietz, Ioannis Papachristodoulou. Archaeology in the Dodecanese. Copenhagen : National Museum of Denmark, Department of Near Eastern and Classical Antiquities, 1988. ISBN 978-87-4800-626-3. S. 126.
↑ Karl Kerényi. Eleusis: Archetypal Image of Mother and Daughter. Princeton : Princeton University Press, 1991. ISBN 978-06-9101-915-4. S. 149.
↑ Robert Parker. Polytheism and Society at Athens. Oxford : OUP Oxford, 2005. ISBN 978-01-9153-452-2. S. 479.
↑ Klasické Atény. Bratislava : Tatran, 1970. 61-057-70. S. 153.
↑ Lynette Mitchell, P.J. Rhodes. The Development of the Polis in Archaic Greece. London : Routledge, 2003. ISBN 978-11-3475-471-7. S. 90.
↑ Georgia Petridou. Divine Epiphany in Greek Literature and Culture. Oxford : Oxford University Press, 1988. ISBN 978-01-9872-392-9. S. 162.
↑ Gunnel Ekroth. The Sacrificial Rituals of Greek Hero-Cults in the Archaic to the Early Hellenistic Period. Liège : Presses universitaires de Liège, 2013. ISBN 978-28-2182-900-8. S. 31-33.

[:126-1] Søren Dietz, Ioannis Papachristodoulou. Archaeology in the Dodecanese. Copenhagen : National Museum of Denmark, Department of Near Eastern and Classical Antiquities, 1988. ISBN 978-87-4800-626-3. S. 126.

[:149-2] Karl Kerényi. Eleusis: Archetypal Image of Mother and Daughter. Princeton : Princeton University Press, 1991. ISBN 978-06-9101-915-4. S. 149.

[:479-3] Robert Parker. Polytheism and Society at Athens. Oxford : OUP Oxford, 2005. ISBN 978-01-9153-452-2. S. 479.

[:153-4] Klasické Atény. Bratislava : Tatran, 1970. 61-057-70. S. 153.

[:90-5] Lynette Mitchell, P.J. Rhodes. The Development of the Polis in Archaic Greece. London : Routledge, 2003. ISBN 978-11-3475-471-7. S. 90.

[:162-6] Georgia Petridou. Divine Epiphany in Greek Literature and Culture. Oxford : Oxford University Press, 1988. ISBN 978-01-9872-392-9. S. 162.

[:31-33-7] Gunnel Ekroth. The Sacrificial Rituals of Greek Hero-Cults in the Archaic to the Early Hellenistic Period. Liège : Presses universitaires de Liège, 2013. ISBN 978-28-2182-900-8. S. 31-33.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]