Rapsódia na Paganiniho tému

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rapsódia na Paganiniho tému
Druh skladby koncertné variácie
Vznik 1934
Približná dĺžka 24 min.
Časti skladby
Introdukcia:Allegro vivace
Variácia I
Tema: L'istesso tempo
Variácie II - XXIV

Rapsódia na Paganiniho tému a-mol pre klavír a orchester, Op. 43 je dielo ruského skladateľa Sergeja Rachmaninova.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Skladateľ dielo zložil po Variáciách na Corelliho tému pre sólový klavír. Priaznivé ohlasy mu vnúkli nápad napísať aj rozsiahlejšie dielo pre klavír a orchester založené na variáciách. Tak začal v roku 1934 vo Švajčiarsku pracovať na Rapsódii na Paganiniho tému. Touto témou je slávne Paganiniho Capriccio č. 24 ktoré vo svojích skladbách použilo množstvo skladateľov od Brahmsa až po Lutoslawského. Práve Rachmaninova rapsódia sa však stálo najslávnejšou spomedzi skladieb inšpirovaných nákazlivou husľovou melódiou. Okrem nej Rachmaninov využil aj svoju obľúbenú tému Dies Irae z katolíckej omše, ktorá sa objavuje vo viacerých jeho skladbách. Po vlažnom prijatí (v rámci jeho diela viac-menej experimentálneho) Klavírneho koncertu č. 4 sa v Rapsódii, ktorá je akýmsi Rachmaninovym piatym "klavírnym koncertom" skladateľ vrátil späť k tomu, v čom sa cítil doma - emocionálnemu postromantizmu vychádzajúceho z Čajkovského a Griega. Poslucháči mu dali za pravdu na úspešnej premiére diela v novembri 1934 v Baltimore. Skladbu za klavírom predstavil Rachmaninov, svetovo známy ako klavírny virtuóz, orchester dirigoval Leopold Stokowski.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Názov "rapsódia" poukazuje na voľnú, fantazijnú stavbu skladby, hoci ide v prvom rade o formu variáciií. To, že skladbu však možno skutočne považovať za akýsi typ klavírneho koncertu dokazuje nielen skvele napísaný part pre sólový nástroj, ktorý Rachmaninov dokonale ovládal, ale tiež dĺžka diela a charakter variácií, ktoré možno rozdeliť na tri celky približne zodpovedajúce tradičnej trojvetej forme koncertu - dve rýchle okrajové časti a stredná pomalá.

Analýza[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatok skladby je vyplnený vtipnou introdukciou, po ktorej – netradične – nenasleduje téma v základnom tvare, ale prvá, krátka variácia. Paganiniho melódia zaznie až po nej v podaní huslí a vzápätí jednoduchom klavírnom prevedení. Klavír je dominantný aj v tretej a nasledujúcich variáciách, je expresívne dofarbovaných orchestrom. Šiesta prináša spomalenie tempa a vážnejšiu náladu s už spomínanou témou Dies irae. Po nej idúca variácia sa jej však vzoprie s podmanivou staccatovou myšlienkou. Nasledujúce dve variácie udržujú živú a sviežu atmosféru celej časti. Desiata štipľavo uzatvára prvý celok skladby. Druhý celok, ktorý zodpovedá pomalej koncertnej vete začína jedenástou variáciou. Je lyrická, snivá a celá jej myšlienka je doprevádzaná slákmi v pianissime. Ďalšie dve variácie sa nesú v podobnom duchu, avšak štrnásta a pätnásta prináša oživenie. Postupne sa prechádza k menej extrovertnej téme. V tomto duchu sú skomponované nasledujúce dve variácie. Je to príprava na slávnu osemnástu v ges-dur, ktorá je, nepochybne, najznámejšou časťou diela a patrí medzi autorov najslávnejšie melódie. Prináša ju najskôr klavír, v krásnej, nežnej podobe a neskôr ju preberá orchester, prezentujúci jej emocionálnu hĺbku a nostalgiu, ktorá je pre Rachmaninova typická. Ide o jeden z posledných prejavov plnokrvného romantizmu v hudbe, v ktorom autor nezaprel Čajkovského školu. Variácia XIX už otvára záverečný celok diela, ktorý sa od zasnívaných myšlienok vracia k vtipu a delikátnosti z úvodu diela. V ďalších variáciách môžeme sledovať brilantnú klavírnu hru a odľahčené hudobné nápady, až pokým variácia XXII neprinesie temne zafarbenú hudbu. Variácia XXIII pripomína vo fragmentoch Paganiniho tému, zatiaľ čo záverečná variácia XXIV prináša späť tému Dies irae. Dramatický záver vychádza z oboch základných tém intenzívne vystupňovaných, avšak je opäť vtipne zakončený dvoma jemnými akordami klavíra.

Rapsódia na Paganiniho tému vďaka svojej sviežosti a melodickej vynaliezavosti prekonala aj niektoré Rachmaninove tradičné klavírne koncerty a stala sa vďačným a žiadaným kusom klavírneho repertoáru. Slávna osemnásta variácia sa stala dokonca známejšou než povodná Paganiniho téma a je často využívaná vo filmoch alebo napríklad aj na krasokorčuliarských podujatiach.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]