Syndróm vyhorenia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Syndróm vyhorenia (iné názvy: syndróm vyhasnutia, syndróm vypálenia, syndróm vyprahlosti; angl. burnout syndrome) je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975, a ktorý má rôzne definície (napr. strata profesionálneho alebo osobného záujmu u príslušníka pomáhajúcich profesií alebo vyhorenie ako výsledok procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou strácajú svoje nadšenie), ktoré sa zhodujú v určitých bodoch:

  • Ide o psychický stav vyčerpanosti
  • Vyskytuje sa obzvlášť pri profesiách obsahujúcich prácu s ľuďmi alebo aspoň kontakt s ľuďmi a závislosť na ich hodnotení
  • Tvorí ho rad symptómov predovšetkým v oblasti psychickej, čiastočne aj fyzickej a sociálnej
  • Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť" a často aj celková únava
  • Všetky hlavné zložky syndrómu vyhorenia vychádzajú z chronického stresu

Najdôležitejším znakom je spomínaný chronický stres vychádzajúci z pracovnej činnosti, ktorý môže byť sprevádzaný ďalšou záťažou z osobného života, sociálneho i fyzického okolia atď. Profesia je charakteristická vysokými nárokmi na výkon, bez možnosti oddychu a závažnými následkami v prípade omylu. Výkon takejto práce býva spojený s veľkou zodpovednosťou a nasadením, niekedy s pociťovaním "poslania" profesie. Vyhorenie je teda dôsledok nerovnováhy medzi profesným očakávaním a profesnou realitou, medzi ideálmi a skutočnosťou.

Samotné vyhorenie je výsledok dlhého pozvoľného procesu, ktorý má nasledujúce fázy:

  • "nultá fáza", predfáza: jedinec pracuje čo najlepšie, snaží sa, napriek tomu má pocit, že požiadavkám nie je možné vyhovieť a jeho snaha nie je dostatočne ohodnotená, táto fáza predstavuje akési podhubie pre vznik syndrómu vyhorenia
  • 1. fáza: pocit, že jedinec nič nestíha, jeho práca začína strácať systém
  • 2. fáza: vyskytujú sa symptómy neurózy (napr. úzkosť) spolu s pocitom, že jedinec stále musí niečo robiť, pričom výsledkom je chaotické konanie
  • 3. fáza: pocit, že niečo "musí" byť urobené mizne a nahrádza ho opačný pocit - že nemusí nič, iba samotná prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi, pridružuje sa strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie

Symptómy[upraviť | upraviť zdroj]

Zvlášť v poslednej fáze

  • únava a pokles výkonu
  • depresia a úzkosti
  • poruchy pamäte a sústredenia sa
  • poruchy spánku
  • telesné ťažkosti (tráviaci trakt, dýchací systém, sexualita, kardiovaskulárny systém, ...)
  • nespokojnosť, dysfória, neschopnosť uvoľniť sa
  • tendencie k návyku na psychoaktívne látky (alkohol, tabak, ...)
  • zníženie sebadôvery a poruchy v medziľudských vzťahoch

Je to teda stav, kedy sa u jedinca vyskytuje strata činorodosti a poslania, pocity sklamania, horkosti pri hodnotení minulosti, jedinec stráca záujem o svoju prácu aj o osobný rozvoj, uspokojuje sa s každodenným stereotypom, snaží sa iba prežiť, nemať problémy, je emočne "sploštený", dochádza k redukcii tvorivosti, iniciatívy a spontánnosti, prevažujú negatívne pocity od hostility po depresiu, pridružujú sa aj somatické ťažkosti.

Syndróm vyhorenia postihuje ľudí z asistenčných profesií, najčastejšie lekárov, zdravotné sestry, učiteľov, psychológov, sociálnych pracovníkov, manažérov, policajtov, vodičov MKD a atď.

Pri prevencii vyhorenia je dôležitý vlastný postoj človeka k práci - samozrejme v nej má byť pociťovaný zmysel, ale nemala by byť jediným cieľom, zmyslom a záujmom v jeho živote, a sociálna opora, ktorej hlavnými zdrojmi sú: rodina, kolegovia v práci, priatelia, záujmy a koníčky a celkové trávenie voľného času. Pri liečbe vyhorenia sa využíva predovšetkým existenciálna analýza, logoterapia a daseinsanalýza.

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Vyhorenie, vyčerpanie psychických síl a nadšenia nie je javom statickým, ale je procesom, dejom, ktorý má svoj začiatok, priebeh a výsledný stav. Jednotlivé fázy môžeme pozorovať aj v priebehu vyhorievania. Počet fáz, ktoré psychológovia v procese vyhorenia vyčleňujú je rôzny.

Medzi najjednoduchšie modely patrí model autorky Christiny Maslach:

  1. Idealistické nadšenie a preťažovanie.
  2. Emocionálne a fyzické vyčerpanie.
  3. Dehumanizácia druhých ľudí ako obrana pred vyhorením.
  4. Konečné štádium: postavenie sa proti všetkému a všetkým a objavenie sa syndrómu vyhorenia v celej jeho pestrosti („zosypanie sa“).
  ________x________________x______________________x_____________________x________________________
  1. Nadšenie       2. Preťaženie          3. Napadnutie          4. „proti              t=čas     
                                             druhých ľudí           všetkým“

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]