Video Home System

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
VHS videokazeta
Spodná strana videokazety VHS

Video Home System (slov. Obrazový domáci systém) (podľa niektorých názorov pôvodne Vertical Helical Scan alebo Victor Helical Scan) alebo VHS je štandard na nahrávanie analógového videosignálu na magnetické páskové médium uchovávané v kazete. Vyvinula ho japonská firma JVC a uviedla na japonský trh v septembri 1976.

Do konca deväťdesiatych rokov 20. storočia sa systém VHS stal de facto štandardom spotrebiteľských videorekordérov. Predchádzal tomu súboj s formátmi Video 2000 spoločnosti Philips a Betamax spoločnosti Sony.

Kazeta VHS meria približne 185x100x25 mm a obsahuje pás široký 12,7 mm, ktorý sa počas nahrávania alebo prehrávania posúva (v základnom režime SP) rýchlosťou 23,4 mm/s. Obraz je nahrávaný do šikmých stôp širokých rádovo 10 mikrometrov (magnetickými hlavičkami umiestnenými na povrchu rotujúceho bubna priemeru 62 mm, ktorých obežná rýchlosť je pri 25 ot/s takmer 5 m/s).

Normálny zvuk (mono, v rozsahu 100Hz až 10 kHz, odstup signálu od šumu akceptovateľných 42 dB) sa nahráva do stopy vedúcej pozdĺž okraja pásky, hi-fi zvuk (2 kanály, takmer 20 kHz, vyše 70 dB, čiže takmer CD-kvalita; pridané v 80. rokoch) spolu s obrazom do šikmých stôp. V LP alebo EP režimoch (dvoj- alebo trojnásobná hracia doba, dosahovaná pomalším chodom pásu) je kvalita obrazu väčšinou podstatne horšia než pri SP, zatiaľ čo stereozvuk je temer nezmenený (t. j. napr. na 240-minútovú kazetu sa dá zaznamenať 8 hodín kvalitného zvuku, s obrazom alebo bez).

Medzi odvodené formáty patria napríklad S-VHS (= Super-VHS; lepšie spracovanie farby, väčšia ostrosť) alebo VHS-C (= Compact; páska rovnakej šírky, ale kratšej dĺžky je umiestnená v menšej kazete, čo umožnilo skonštruovať podstatne menšie kamery. Posledným rozšírením bol D-VHS (Digital VHS) umožňujúci záznam vo formáte obrazu MPEG-2 s rozlíšením až 1080i. Dostupnosť týchto videorekordérov bola malá, prístroje boli drahé a pre bežného užívateľa nerentabilné, i napriek tomu, že umožňovali spätnú kompatibilitu s predchádzajúcimi formátmi VHS a S-VHS.

Ku hlavným konkurentom VHS patrili Video8 (kvalita obrazu zhruba ako u VHS) a Hi8 (porovnateľné so Super-VHS).


Začiatkom 21. storočia postupne prestávala výroba S-VHS rekordérov a trh sa postupne zapĺňal lacnými prístrojmi nižšej kvality a triedy. Definitívnym koncom formátu VHS bolo rozšírenie DVD prehrávačov a neskôr aj DVD videorekordérov.