Štefan Havlík
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
| Štefan Havlík | |
| evanjelický kňaz | |
| Narodenie | 6. február 1914 Podbranč, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 2. december 1997 (83 rokov) Banská Bystrica |
Štefan Havlík (* 6. február 1914, Podbranč – 2. december 1997, Banská Bystrica) bol evanjelický kňaz.[1]
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Ev. kaplán, neskôr kňaz v Degeši, dnes Rastislavice a v Betliari. Príslušník Slovenskej armády na Ukrajine, pridelený k pešiemu pluku 101 Zaisťovacej divízie v mestečku Jelsk, odtiaľ preložený s divíziou do Talianska, potom na Slovensko. Člen RONV v Dobšinej. Počas SNP uvoľnený pre prácu v civilnom živote.
Po maturite v Skalici študoval v Bratislave, v Montpellier vo Francúzsku a v Ženeve. Do odbojovej činnosti bol zapojený od roku 1940. V tom čase bol Slovenským štátom stíhaný za zločin zrady štátneho tajomstva pretože pomáhal utečencom z Česka a Slovenska. Od roku 1942 bol evanjelickým farárom v Betliari. Od začiatku až do konca roku 1943 bol v činnej vojenskej službe na Ukrajine, v Bielorusku a v Taliansku. Na Ukrajine sa spriatelil s kapitánom Jánom Nálepkom. Spolu sa pričinil o zblíženie našich vojakov s tamojším obyvateľstvom, ale aj o zblíženie s ukrajinskými, a neskôr, s bieloruskými partizánmi. V tom istom duchu pokračoval aj v Taliansku. Keď už bol doma, prišli za ním začiatkom mája 1944 dvaja partizáni v uniformách slovenskej armády. Žiadali ho, aby im bol nápomocný pri získavaní mladých ľudí do partizánskych jednotiek. Dohodli sa na spôsobe, ako sa každý preukáže, keď sa bude hlásiť u partizánov. Každý mal dostať od p. Havlíka lístok s fingovaným textom i podpisom. Len ten, kto sa preukáže takýmto lístkom mal poskytovať záruku, že je spoľahlivý. Po vyhlásení mobilizácie, začiatkom septembra 1944, šiel peši cez Revúcu a Tisovec, a tiež vlakom do Banskej Bystrice a hlásil sa tam na veliteľstve pozemného vojska v uniforme, ktorú mal doma po návrate z Talianska. Na vojenskom veliteľstve v Banskej Bystrici boli oboznámení s jeho činnosťou, a tak ho z armády uvoľnili pre politicko-organizačnú prácu v civilnom živote.[2]
Keď sa v Betliari založil Revolučný národný výbor, stal sa p. Havlík jeho tajomníkom. V polovici septembra bol kooptovaný za člena Revolučného okresného národného výboru v Dobšinej. Pribudli mu tým ďalšie povinnosti pri zabezpečovaní obrany Slanskej doliny proti útoku z Rožňavy. Po obsadení Betliara Nemcami ho vyšetrovali v Rožňave. O jeho činnosti mali Nemci podrobné správy, ktoré im dodala špiónka, pohybujúca sa počas SNP v Betliari. Takto sa mu „odvďačila“ za to, že jej zachránil život, keď ju mala zlikvidovať hliadka, vyslaná z Banskej Bystrice, kde vedeli o jej činnosti. Prialo mu aj šťastie, keď došlo k zmene vyšetrovateľa. Stal sa ním nemecký dôstojník, ktorý predtým slúžil vo Francúzsku. Keď tento zistil, že p. Havlík hovorí dobre po francúzsky, začal s ním aj on hovoriť touto rečou a neskôr ho pustil z väzby.
Po oslobodení ho Slovenská národná rada so sídlom v Košiciach menovala za vládneho splnomocnenca pre Rožňavu. Čo v tom čase znamenalo, že bol najvyšším predstaviteľom mesta. V tejto funkcii, v súčinnosti s ďalšími spolupracovníkmi, sa mu podarilo mesto konsolidovať a odovzdať ho v septembri 1945 novovytvorenej správnej komisii, na čele s jej predsedom Jánom Miklóšikom, školským inšpektorom, rodákom z Betliara. Vedľa funkcie vládneho zmocnenca, učil tiež na gymnáziu niektoré predmety, pretože slovenských profesorov bol nedostatok. Bol tiež správcom kaštieľa v Betliari. Až do roku 1952 bol evanjelickým farárom v Betliari. Bol nositeľom viacerých vyznamenaní. Z nich najviac si cenil to, ktoré mu osobne odovzdal minister národnej obrany, generál Ludvík Svoboda.
V roku 1945 bol poverený ochranou historických a umeleckých pamiatok v Rožňave a okolí. Z titulu svojej funkcie mal na starosti ochranu zbierok hradu Krásna Hôrka a mauzólea v Krásnohorskom Podhradí, ako aj Baníckeho múzea v Rožňave. Jeho úlohou bolo podávať správy o stave jemu zverených objektov a ich zbierok, starať sa o spravovaný majetok a sebestačnosť finančného hospodárenia.
V roku 1953 bol krivo obvinený z trestného činu rozkrádania majetku - konkrétne z krádeže cenností zo zámku Betliar. Bez riadneho súdneho procesu ho zatkli a strávil 5 rokov v rôznych väzniciach v Československu. Neskôr mu zakázali vykonávať činnosť kňaza, jeho manželka sa musela vzdať povolania učiteľky. Pracoval ako robotník v pekárňach a vďaka vynikajúcim znalostiam nemeckého a francúzskeho jazyka neskôr ako sprievodca cestovej kancelárie Tatratour. Počas jeho života nikdy nebol rehabilitovaný, dostal akurát ospravedlňujúci list že sa jednalo o "omyl".[3]
V roku 1968 bol členom Miestneho odboru MS v Banskej Bystrici.
Dňa 29. mája 2018 mu bola pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí v kaštieli Betliar odhalená pamätná tabuľa. Vďaka Havlíkovi je kaštieľ Betliar jediným kaštieľom na Slovensku, v ktorom sa zachránili pôvodné zbierky pred pustošením. Vďaka tomu sa stal unikátom a jednou z najnavštevovanejších slovenských pamiatok.
Na dôchodku žil v Banskej Bystrici, kde aj zomrel.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Kto bol kto v histórii Banskej Bystrice 1255 – 2000
- https://gemer.korzar.sme.sk/c/20836321/odhalili-pamatnu-tabulu-stefanovi-havlikovi.html?ref=av-center
- https://gemer.korzar.sme.sk/c/20836329/zachranca-zbierok-skoncil-vo-vazeni.html?ref=av-center
- https://www.obecbetliar.sk/evt_file.php?file=4279
- http://dejiny.unipo.sk/PDF/2017/09_1_2017.pdf
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ PODOLINSKÝ, Peter. Záchranca zbierok skončil vo väzení. Korzár (Košice: Petit Press), 2018-05-29. Dostupné online [cit. 2023-02-17].
- ↑ Alexander Maduda. VÝZNAMNÍ ĽUDIA NARODENÍ ALEBO PÔSOBIACI V BETLIARI Druhá časť [online]. Betliar: obec Betliar, 2010, [cit. 2023-02-17]. Dostupné online.
- ↑ SITA. Zachránil najkrajší slovenský kaštieľ. Dostal päť a pol roka. Korzár (Košice: Petit Press), 2018-05-15. Dostupné online [cit. 2023-02-17].