Diktátor (staroveký Rím)

Diktátor bol v starovekom Ríme (na rozdiel od dnešného chápania slova diktátor) mimoriadny úradník menovaný na šesť mesiacov. Stávalo sa tak na základe rozhodnutia senátu, ktorý vydal senatus consultum ultimum, aby sa konzuli postarali, aby štát neutrpel žiadnu škodu. V takom prípade museli konzuli menovať diktátora - mohol to byť aj jeden z dvojice úradujúcich konzulov, alebo vybrali nejakého skúseného politika. Mohlo sa tak stať v prípade, že v Ríme neboli prítomní konzuli, ktorí by uskutočnili voľby úradníkov na ďalší rok, alebo v prípade, že bolo potrebné uskutočniť nejaké mimoriadne náboženské úkony. Najčastejšie bol diktátor menovaný v prípade, že rímsky štát utrpel vojenské porážky a bolo potrebné menovať diktátora ako vojenského veliteľa s mimoriadnymi právomocami. Počas jeho funkčného obdobia sa jeho moc vzťahovala na všetkých obyvateľov štátu, dokonca aj rímski občania nemohli využiť právo odvolania (ius provocationis) a diktátor ich mohol potrestať aj trestom smrti. Pomocníkom diktátora bol veliteľ jazdy (magister equitum), ktorý bol však plne podriadený diktátorovi. Koncom republiky tento titul začali používať niektorí politici (Lucius Cornelius Sulla, C. Iulius Caesar) na zdôraznenie svojho výnimočného postavenia, aby mohli zabezpečiť určité mimoriadne úlohy.

Zdroj

• presun z článku diktátor