Knihovníctvo
Knihovníctvo je sociálny jav, ktorý zahŕňa knižnice a knižničné systémy, ako aj teoretické, odborné, vzdelávacie, profesné, sociálne, kultúrne, právne a iné súvislosti ich existencie.[1]
Pojem sa používa najčastejšie na označenie[1] :
- sústavy knižníc
- činnosti v knižniciach
- zamestnania (knihovník, knihovníčka)
- vedeckej disciplíny a študijného odboru
Obsahom knihovníctva ako sociálneho javu je špecifický typ sociálnej komunikácie, ktorá predstavuje sprístupňovanie zaznamenaného fixovaného a kódovaného poznania prostredníctvom knižníc podľa potrieb spoločnosti, sociálnych skupín a jednotlivcov. Rozvoj knihovníctva v jednotlivých historických epochách závisí od spoločensko-kultúrneho a ekonomického stavu spoločnosti. Úroveň knihovníctva je produktom spoločnosti, knihovníctvo zároveň pôsobí aj na jej rozvoj. knihovníctvo patrí k sociálnym inštitúciam univerzálneho obsahu a dosahu. Za spoločenské ocenenie knihovníctva možno považovať fakt, že knižnice sú financované zo spoločenských zdrojov. Ciele knihovníctva sú : uspokojovanie informačno-komunikačných potrieb, ochrana kultúrneho dedičstva národa, vzdelávanie, pomoc vede a výskumu, relaxácia a oddych, výchova detí a mládeže. Tieto ciele dosahujú jednotlivé knižnice prostredníctvom svojich funkcií, ktoré sa menia podľa typov (napr. ochrana kultúrneho dedičstva národa sa oveľa silnejšie realizuje v národnej knižnica ako vo vysokoškolskej knižnici) [1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]
- KATUŠČÁK, Dušan. Informačná výchova : terminologický a výkladový slovník, odbor knižničná a informačná veda. 1. vydanie. vyd. Bratislava : SPN, 1998. 375 s. Názov edície zväzku 5: Pedagogická encyklopédia Slovenska a terminologických výkladových slovníkov.