Mahábhárata

Bojisko Kurukšetra, kde je znázornený boj

Mahábhárata (- sanskritský kmeň slova; písmom dévanágari: महाभारत - Mahábhárata; iné názvy: sanskritský nominatív a zároveň názov najmä v dnešnej južnej Indii: Mahábháratam, po slovensky aj: Mahabhárata či Veľké rozprávanie o Bharatovcoch) je staroindický epos.

Je to najdlhšia báseň na svete, zložená je z 18 kníh a 200 000 16-slabičných veršov. Patrí do skupiny literatúry, ktorú Indovia označujú ako smrti. Príbeh sa týka súboja medzi Kuruovcami a Pánduovcami, potomkami kráľa Bharatu, o vládu nad celým védskym svetom. Báseň obsahuje početné filozofické a mytologické názory starých Indov.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Názov je zložený z dvoch slov „mahá“ a „bhárata(m)“ (nominatív znie bháratam, kmeň znie bhárata). Slovo mahá znamená veľký. Slovo bhárata znamená ^[1]:

"(ktorý je) potomok/potomstvo Bharatu alebo Bharatovcov", pričom Bharatom sa myslí starobylý kráľ menom Bharata (s krátkym "a" po h)
"týkajúci sa Bharatu/Bharatovcov" či "patriaci Bharatovi/Bharatovcom"
ako podstatné meno stredného rodu bhárata(m) znamená aj špecificky:
- "rozprávanie/príbeh o Bharatovcoch a ich vojnách" (Myslí sa tým buď - v texte Mahábháraty spomínaná - kratšia verzia Mahábháraty alebo sa možno myslí len iný názov Mahábháraty), alebo
- "India" (v hindskej výslovnosti Bharát).

Názov Mahábhárata(m) ako celok teda znamená doslova „veľké rozprávanie[/veľký príbeh] o Bharatovcoch[/potomkoch Bharatu] a ich vojnách“.

Variácie Mahábháraty[upraviť | upraviť zdroj]

Existuje niekoľko rukopisov Mahábháraty. Medzi jednotlivými verziami sú iba malé rozdiely, a to väčšinou také, že menšie príbehy alebo verše napríklad chýbajú alebo sú naopak pridané.

Z dôvodu odlišných regionálnych textov vznikla aj kritická edícia Mahábháraty pod názvom Critical Edition of the Mahabharata, ktorú v 19. zväzkoch vypracovali v rokoch 1919 - 1966 pracovníci Bhandarkar Oriental Research Institute v Indii.

Slovenský a český preklad[upraviť | upraviť zdroj]

Úplný preklad celého diela v slovenčine ani češtine neexistuje. Slovenský preklad prerozprávania diela pochádza z roku 1975 z vydavateľstva Mladé letá, je vyhotovený prekladom z ruského prerozprávania diela (autormi sú: E. N. Ťomkin a V. B. Erman), autorom prekladu je Ján Komorovský a titul znie Mahabhárata alebo Príbeh o veľkej bitke potomkov Bháratu. Prvé české preklady sú z rokov 1851 a 1957^[2], okrem toho existuje viacero novších českých prerozprávaní.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Mahábhárata sa pripisuje legendárnemu autorovi Vjásovi. Dnešná podoba s mnohými vsuvkami (napr. Nala a Bhagavadgíta (Spev vznešeného)) bola vytvorená asi v prvých storočiach nášho letopočtu.

Mahábhárata ako kniha vznikala postupne a určite bola doplňovaná aj neskôr, dokonca mohla byť napísaná oveľa skôr, ako si vôbec myslíme, len o tom, kedy sa ucelila do dnešnej podoby, nie sú hodnoverné dôkazy. Na indonézskom ostrove Jáva existuje dokonca verzia Mahábháraty (Kakawin Bharatayuddha) mimo oblasti indického subkontinentu.

Autorom najstarších zmienok o tejto vzácnej knihe je Pánini, indický jazykovedec zo 4. storočia pred Kristom.

Príbeh[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku eposu Mahábhárata sa kráľovi indického mesta Hastinápura menom Šantanu (alebo Šántanu) zjaví pri jeho potulkách prírodou pri rieke indická bohyňa Ganga (alebo Gangá), ktorá mu neskôr porodí deti. Skôr, ako s ňou kráľ začne žiť, musí jej dať prísľub, že sa jej nebude nikdy nič pýtať. Keď sa kráľovi Šantanuovi narodí prvé dieťa, je zhrozený, keď vidí, ako ho Ganga hodí do rieky. Pri pohľade na osud už ôsmeho z narodených detí, ktorého Ganga berie do rieky, zronený kráľ nevydrží a spýta sa Gangy, prečo tak robí. Tá však položenie otázky využije pre ukončenie ich vzťahu, pretože kráľ porušil svoj prísľub, že sa nebude nič pýtať. Ganga ho však ubezpečí, že o svojho posledného syna nepríde, že sa raz vráti. Vysvetlila mu aj, že kedysi bola na jej budúce deti uvalená kliatba - boli prekliate a ich utopením sa chcela kliatby zbaviť.

Ganga odchádza preč, no dodrží sľub a po čase príde na scénu jej posledný, ôsmy syn – Dévavrata, ktorý ostane pri svojom otcovi a žije s ním v kráľovstve. Odkedy Ganga odišla, kráľ Šantanu ostal ako muž sám. Dévavrata príliš empaticky prežíva osamelosť svojho otca. Kráľ sa tajne zaľúbi do krásnej Satjavatí, ktorej otec však kladie podmienky – jeden z jej synov musí byť kráľom Hastinápuru, čo fakticky ruší legitímne právo Šantanuovho syna Dévavratu byť nasledovníkom trónu. Princ Dévavrata, ktorý vidí svojho otca osamoteného, ale zaľúbeného v situácii, kedy jeho rozhodnutie by zmenilo osud následníctva trónu, aby úplne zmiernil otcovu bolesť a umožnil mu zobrať si za ženu Satjavatí, pred jej otcom, ktorý si kládol takúto podmienku, zloží prísahu, že na veky vekov ostane v celibáte. Prísaha zmenila Dévavratov osud a tento získava nové meno – Bhíšma. Kráľ Šantanu a Satjavatí sa zoberú a majú spolu deti, ktorými sú Čitrángada a Vičitravírja. Nedožijú sa však dlhého veku a Satjavatí ostáva sama, pretože aj kráľ Šantanu ju pre chorobu navždy opustil.

Hastinápur zase nemá následníka trónu. Satjavatí teda požiada Bhíšmu, aby sa zriekol svojej prísahy pre večný celibát, ale Bhíšma to rázne odmieta. Satjavatí si stále robí výčitky voči svojmu otcovi, ktorého podmienky spôsobili, že sa situácia ohľadne nasledovníka trónu vyvinula takto – keby bol ním Bhíšma, všetko bo bolo teraz iné. Preto vyzve veľkého mudrca Vjásu, mystika a jogína, aby neodmietol jej prosbu riešiť otázku potomstva, a aby sa stal otcom. Vičitravírja, jej teraz už nebohý syn, má dve ženy, ktoré by mohli priviesť na svet potomkov. Vjása je zároveň aj synom Satjavatí a počala ho s potulným askétom a mudrcom - Vjása sa narodil na ostrovčeku v rieke Jamuna (Jamuná; v dnešnom indickom štáte Uttarpradéš).

Keď sa Vjása po rozhovore so svojou matkou Satjavatí podujme splodiť deti pre kráľovský trón, osud chcel, že Ambika (prvá Vičitravírjova žena) sa zhrozí pri pohľade na špinavého askétu, že má v zdesení počas milovania zavreté oči. Bola za to potrestaná a narodil sa jej slepý syn Dhrtaráštra. Ďalšia žena, Ambálika (Ambáliká), dostala od Satjavatí inštrukcie, aby mala oči za každú cenu otvorené. Keď však aj ona uvidela špinavého askétu, celá zbledla. Preto sa jej narodil syn, ktorý bol celý bledý a dostal meno Pándu. Dhrtaráštra a Pándu boli nevlastní bratia. Napokon prišla na rad slúžka, s ktorou Vjása splodil Viduru. Vidura neskôr pôsobil ako minister na kráľovskom dvore Kuruovcov.

Vznikli tak dva silné rody, ktoré bojovali o kráľovský trón – Pánduovci a Kuruovci a ich konanie vyvrcholí do vojny.

Idea[upraviť | upraviť zdroj]

Nosným pilierom odkazu eposu je predovšetkým vyzdvihnúť zmysel víťazstva dobra nad zlom. Mahábháratu a teda samozrejme aj Gítu, ktorá je jej časťou, napísal podľa indických sanskritských textov Ganéša svojím sloním klom ako pisár, keď mu text diktoval Vjása. Mahábhárata sa vysmieva aj zo "štyroch starých hriechov" - lovu, hazardu, neviazaného sexu a omamných látok.