Mumifikácia (konzervovanie)

Mumifikácia alebo mumifikovanie (z arabčiny < perzs. mummia = asfalt, po egyptsky mumia = živica) je konzervovanie mŕtveho tela osoby alebo živočícha vysušovaním alebo balzamovaním. Výsledkom mumifikácie celého tela je múmia. Najznámejšie praktizovanie metód mumifikácie je známe zo Starovekého Egypta.

Mumifikácia v starovekom Egypte

Jedny z prvých múmií v Egypte pochádzajú už z obdobia okolo roku 3 200 pred Kristom. Múmie boli zachované vďaka procesu zvanému mumifikácia. Proces mumifikovania trval až 70 dní. Dôvodom mumifikácie bola viera v posmrtný život, pri ktorom bude telo ešte potrebné. Mozog bol obvykle odstránený. Oči tiež zahodili a nahradili sklenou atrapou. Múmiu uložili do drevenej rakvy. Táto bola vložená do kamenného sarkofágu (hermeticky uzavretého). Múmiu spustili do pohrebnej komory. Spolu s mŕtvym pochovávali aj jeho majetok, odevy, amulety, nábytok a aj jedlo.

Príprava mumifikácie

Na prípravu mumifikácie potrebovali balzamovači tenké dláto, medené háčiky, nôž, kanopy, teda nádoby, palmové víno, myrhu, hydroxid sodný, živicu a ovínadlá.

Starovekí Egypťania museli najskôr z tela veľmi rýchlo vybrať orgány. Vnútornosti boli odkladané do ozdobných rituálnych nádob (kanopa), ktoré boli s hlavami bohov. Orgány sa vyberali zväčša do štyroch hodín po úmrtí. Práve vnútorné orgány sa rýchlo kazia a spôsobujú známy mŕtvolný zápach. V tele mohli zostať iba dva životne dôležité orgány a to srdce a obličky. Starí Egypťania boli presvedčení, že práve tieto dva orgány boli potrebné aj v posmrtnom živote. Každá kanopa mala svoju podobu. Prvá, v ktorej bola uložená pečeň, má podobu Imseta. Druhá kanopa mala podobu Kebehsenufa so sokolou hlavou a boli v nej uložené črevá. Tretia mala podobu paviána Hapiho a boli v nej pľúca a vo štvrtej s podobou šakala Duamutefa bol uložený žalúdok.

Proces mumifikácie

Cez ľavú nosnú dierku sa vsunulo úzke dláto a opatrne sa vyberal mozog. Obsidiánovým/pazúrikovým rituálnym nožom otvorili telo a vybrali orgány, ktoré uložili do kanôp. Celé telo bolo vytreté palmovým vínom, aby ho nezačali rozkladať baktérie. Dutinu vypchali myrhou a ak nedržala tvar, pridali niekoľko mieškov s pieskom. Telo zašili a pustili sa do úpravy zovňajšku. K tomu patrilo napríklad nalíčenie faraóna vrátanie očných liniek a tieňov. Opäť sa zopakovala alkoholová kúra a kúpeľ v silno aromatických bylinách. Telo sa muselo ešte poriadne pokryť hydroxidom sodným, ktorý starí Egypťania získavali z jazier neďaleko dnešného hlavného mesta Káhiry. Tiež ho obalili špeciálnou soľou-nátronom. Vďaka horúcemu podnebiu telo obalené hydroxidom sodným sa nechávalo sušiť približne 60 až 70 dní. Vďaka hydroxidu sodnému zostala podoba mŕtveho celkom zachovaná. Posledný úkon mumifikácie je obaľovanie mŕtveho pruhmi plátna. Bohatý človek bol ovinutý až 20 vrstvami plátna. Ak by tieto pruhy boli zmerané, boli by dlhé až 400 metrov. Nakoniec bolo telo zosnulého uložené do sarkofágu s mnohými amuletmi a následne bol sarkofág uložený do väčšieho. Faraóni boli uložení zvyčajne až v troch sarkofágoch a z toho ten posledný bol vyrobený z masívneho kameňa.

Mumifikácia dnes

Mumifikácia (balzamovanie) dnes nie je zabudnutá. Napríklad v Rusku, v Moskve je zabalzamovaný bývalý vodca proletariátu Vladimír Iľjič Lenin. Jeho pozostatky sú vystavené v mauzóleu na Červenom námestí. Ale nebol to jediný komunistický vodca, ktorý podstúpil túto procedúru. Klement Gottwald, bývalý prezident ČSR, bol takisto balzamovaný, no nie veľmi úspešne. Napriek snahe vlády a príslušných expertov vyškolených v Moskve sa telo bývalého prezidenta začalo rozkladať. Už starí a hlavne zručnejší Egypťania vedeli, že telo sa má začať balzamovať v čo najkratšom čase po úmrtí, ideálne do 4 hodín. Žiaľ, kým sa česko-slovenskí pohlavári rozhodli zabalzamovať telo bývalého prezidenta, prešlo až 17 dní, čím sa už začal proces rozkladu.