Preskočiť na obsah

Zázrak na ľade

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Záber zo zápasu

Zázrak na ľade (angl. Miracle on Ice) je označenie pre hokejový zápas, ktorý sa odohral na Zimných olympijských hrách v Lake Placid v roku 1980 medzi reprezentáciami Spojených štátov a Sovietskeho zväzu. Do stretnutia vstupovali ako veľkí favoriti hosťujúci Sovieti, ktorí získali prvenstvo na predošlých štyroch turnajoch pod piatimi kruhmi, a väčšina hráčov na súpiske bola ovenčená zlatom, či už z majstrovstiev sveta alebo predchádzajúcich olympiád. Američania poskladali mužstvo prevažne z amatérskych hráčov, študentov hrajúcich za svoje vysoké školy, iba štyria korčuliari na súpiske mali skúsenosti s profesionálnym hokejom, aj to iba v nižších zámorských ligách.

Napriek značnému nepomeru síl, Američania senzačne zvíťazili 4:3 a tento zápas prakticky rozhodol o tom, že zlatá medaila po dvadsiatich rokoch pripadla reprezentácii USA. Zápas je považovaný za najväčší americký športový moment dvadsiateho storočia.[1] Pamätným sa stal aj výrok komentátora Ala Michaelsa, ktorý v posledných sekundách zápasu skríkol do mikrofónu: „Veríte na zázraky?“.

Reprezentácie

[upraviť | upraviť zdroj]
Zázrak na ľade
1. 2. 3. Skóre
USA 2 0 2 4
Sovietsky zväz 2 1 0 3
Dátum 22. február 1980
Štadión Olympic Center
Mesto USA Lake Placid, New York, USA
Návštevnosť 8 500

Sovietsky zväz

[upraviť | upraviť zdroj]

Mužstvo ZSSR vstupovalo do turnaja ako jednoznačný favorit. Získalo zlatú medailu na štyroch predchádzajúcich olympijských turnajoch. Počas tohto obdobia odohrali Sovieti 29 zápasov pod piatimi kruhmi, prehrali jediný a na celkový počet 175 nastrieľaných gólov inkasovali iba 44.

Ako kapitán viedol tím Boris Michajlov a v útoku mu sekundovali ťahúni Valerij Charlamov, Vladimir Krutov, či Sergej Makarov. Medzi najspoľahlivejších obrancov tímu patril Viačeslav Fetisov a medzi troma tyčami stál Vladislav Tretiak, v tej dobe považovaný za najlepšieho brankára na svete. Trénerom tímu bol Viktor Tichonov.

Pár mesiacov pred štartom olympijských hier sa Sovietska reprezentácia zúčastnila turnaja o Pohár vyzývateľov, v ktorom sa postavila proti výberu hviezd NHL, ktoré rozdrvila v rozhodujúcom zápase 6:0 a potvrdila, že jej hráči patria medzi absolútnu špičku.

Spojené štáty

[upraviť | upraviť zdroj]

Najskúsenejším hráčom na súpiske bol útočník Buzz Schneider, ktorý si zahral už na predchádzajúcich olympijských hrách v Rakúsku. Pretože vtedajšie olympijské regule nedovoľovali štart profesionálnych hokejistov (Sovieti sa podľa pravidiel považovali za amatérov), osu amerického národného tímu tréner Herb Brooks poskladal z hráčov pôsobiacich prevažne vo vysokoškolskej lige. Až deväť hokejistov si vybral z Univerzity v Minnesote, ktorú sám trénoval (vrátane Roba McClanahana, Mikea Ramseyho a Phila Verchotu). Ďalší štyria hráči posilnili reprezentáciu z Univerzity v Bostone (Dave Silk, Jack O'Callahan, brankár Jim Craig a kapitán tímu Mike Eruzione). Pretože medzi hráčmi Minnesoty a Bostonu panovala nevraživosť, tréner Brooks dal každému členovi tímu vypracovať psychologický dotazník o tristo otázkach, aby posúdil ich mentálne rozpoloženie. Hráči, ktorí ho odmietli vypracovať, boli automatickí vylúčení z tímu.

Vekový priemer amerického tímu bol 21 rokov, bolo to najmladší tím, aký kedy Američania na turnaj pod piatimi kruhmi.

Vzájomný prípravný zápas

[upraviť | upraviť zdroj]

Tri dni pred otváracím ceremoniálom, 9. februára 1980, odohrali reprezentácie prípravný zápas v Madison Square Garden v New Yorku. Osemnásťtisíc divákov sledovalo, ako Sovietsky zväz poľahky rozobral Spojené štáty 10:3.[2] Aby nepríjemností nebolo málo, Američanom sa zranil kľúčový obranca Jack O'Callahan. Tímový doktor mu oznámil, že zmešká celá skupinovú fázu. O'Callahan očakával, že ho v zostave nahradia zdravým náhradníkom, ale tréner Herb Brooks si ho v zostave ponechal.

Olympijský turnaj

[upraviť | upraviť zdroj]

Domáce Spojené štáty odštartovali turnaj zápasom proti Švédsku. Proti Severanom prehrávali ešte minútu pred koncom 1:2, ale pri hre bez brankára sa Billymu Bakerovi podarilo dvadsaťsedem sekúnd pred koncom zápasu streliť vyrovnávajúci gól a tímy si rozdelili body za remízu. V nasledujúcom stretnutí sa Američania postarali o veľké prekvapenie, keď presvedčivým výsledkom 7:3 zdolali mužstvo Československa, v tej dobe považované za druhý najlepší mančaft na svete po Sovietoch.

Víťazstvo a remíza proti dvom najväčším favoritom skupiny posilnilo americké nádeje na postup do finálovej skupiny. Nasledovali tri stretnutia proti outsiderom turnaja, ktoré Američania podľa očakávania zvládli. Postupne zvíťazili nad Nórskom 5:1, Rumunskom 7:2 a Západným Nemeckom 4:2.[3] Zo skupiny postúpili spoločne so Švédskom.

Sovieti podľa očakávania obsadili prvé miesto vo svojej skupine a vyhrali všetkých päť zápasov. Debakle uštedrili Japoncom a Holanďanom, ktorých deklasovali 16:0, respektíve 17:4. Poliakov zdolali 8:1, Fínov 4:2 a po urputnom boji porazili aj Kanadu, tesným výsledkom 6:4. Do finálovej fázy sa prebojovali spoločne s Fínskom.

Zázrak na ľade

[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj finálovej skupiny pred zápasom

[upraviť | upraviť zdroj]

Štyri postupujúce tímy zápolili o medaily vo finálovej skupine, v ktorej proti sebe hral každý s každým, iba zápas medzi mužstvami, ktoré postúpili z rovnakej základnej skupiny, sa neopakoval. Do záverečného súčtu sa počítal už ich predošlý vzájomný duel.

Pred štartom finálového turnaja patrila prvá priečka Sovietom, ktorí zdolali Fínsko, o druhé miesto sa delili Američania a Švédi, ktorí predtým remizovali.

Prvá tretina

[upraviť | upraviť zdroj]

O otvárací gól sa podľa očakávania postarali Sovieti. V desiatej minúte zápasu Vladimir Krutov tečoval strelu obrancu Alexeja Kasatonova a brankár Jim Craig už na zmenu trajektórie puku nestihol zareagovať. Vyrovnanie prišlo o necelých päť minút neskôr. Buzz Schneider sa na modrej čiare napriahol ku strele a na prekvapenie všetkých prítomných puk prepadol Tretiakovi lapačkou, nik neočakával, že by taký špičkový brankár pustil za chrbát strelu z takejto vzdialenosti.[4]

Sovieti si zobrali vedenie naspäť v 18. minúte, presadil sa Sergej Makarov. Sovieti si následne vytvorili tlak, Američanom prakticky nedovolili opustiť obranné pásmo, ale Jim Craig už ďalší gól v prvej tretine neinkasoval.

V posledných sekundách prvej periódy sa hra držala v strednom pásme, a tak sa americký útočník odhodlal aspoň k propagačnej strele z veľkej vzdialenosti. Tretiak poskakujúci puk iba lenivo vykopol pred seba v domnení, že čoskoro ruch v hale pretne siréna a laxný prístup zúžitkoval Mark Johnson, ktorý sa predral cez dvoch obrancov v červenom v poslednej sekunde vyrovnal na 2:2.[5]

Po góle vypukol na ľade zmätok. Časomiera sa zastavila a ciferník ukazoval 0:00, preto fínsky rozhodca Karl-Gustav Kaisla nariadil časomeračom, aby čas vrátili na jednu sekundu. Sovietski hokejisti, z ktorých sa veľká časť už pobrala do šatne, poslali na ľad na záverečné buly prvej tretiny iba troch korčuliarov.

Druhá tretina

[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietsky tréner Viktor Tichonov sa rozhodol stiahnuť z hry brankára Vladislava Tretiaka po dvoch lacných inkasovaných góloch. V bránkovisku ho nahradil Vladimir Myškin. Tichonov neskôr povedal, že to bola najväčšia chyba v jeho trénerskej kariére.[6] Kapitán amerického výberu Mike Eruzione sa zase k zmene v bránkovisku vyjadril, že im dodala nádej, pretože z Tretiaka mali prirodzený rešpekt.

Podľa predpokladov dianie na ľade ovládali Sovieti, ktorí v druhej dvadsaťminútovke prestrieľali Američanov 12:2 na strely a prakticky im nedali vydýchnuť. Napriek jednoznačnej prevahe sa im ale podarilo streliť jediný gól, keď v 23. minúte Alexandr Malcev zúžitkoval presilovú hru.

Tretia tretina

[upraviť | upraviť zdroj]

V 47. minúte zápasu dostal dvojminútový trest za sekanie Vladimir Krutov. Američania dostali príležitosť vrátiť sa do zápasu, už takmer polhodinu boli bez strely na bránu. Pokusy Ramsaya a Euruzonieho boli neúspešné a Sovietom sa podarilo puk vyhodiť až za Craigovu bránku. Do útočného pásma vyviezol puk Dave Silk, ktorý ho stihol prestrčiť na Marka Johnsona, kým ho Vasilij Pervuchin poslal k ľadu. Johnson sa napriahol k strele a prekonal Myškina, osem sekúnd pred koncom Krutovovho trestu. Američania veľmi rýchlo pridali ďalší gól, presne desať minút pred koncom zápasu sa kapitán tímu Mike Eruzione dostal ku puku, a tentokrát Myškina prekonal.

Sovieti, ktorí prvýkrát v zápase prehrávali, ešte v zbesilejšom tempe podnikali výpady do útočného pásma, Malcevova strela sa odrazila od tyčky. Napriek zvýšenej útočnej aktivite ZSSR, tréner USA Herb Brooks odmietal uzavrieť tím do defenzívnej ulity, a ďalej od svojich zverencov vyžadoval, aby útočili, Američania sa skutočne niekoľkokrát vymanili z dusivého tlaku v obrannej tretine a prepracovali sa ku niekoľkým streleckým pokusom.

V poslednej minúte Američania očakávali, kedy Sovieti odvolajú brankára, ale na ich prekvapenie, Myškin zostával v bránkovisku. Žiaden ďalší gól už nepadol a posledných desať sekúnd stretnutia odpočítavala burácajúca aréna. Zarovno s klaksónom poskákali všetci americkí hokejisti na ľadovú plochu, po ktorej sa zvíjali v objatiach. Tréner Herb Brooks sa rozbehol do útrob štadióna, kde sa rozplakal.

Záver turnaja

[upraviť | upraviť zdroj]

Aby Američania získali zlaté medaily, potrebovali zdolať Fínsko. Zápas sa niesol v rovnako dramatickom duchu ako duel so Sovietmi, po dvoch tretinách prehrávali 1:2 a v kabíne bolo dusno. Herb Brooks hráčom povedal, že ak ten zápas prehrajú, tú výčitku si zoberú do hrobu. Tvrdé slová padli na úrodnú pôdu, Američania zásluhou Verchotu, McClanahana a Johnsona otočili na konečných 4:2. Hokejový tím USA tak získal svoju prvú zlatú medailu od roku 1960.

Sovietsky zväz v poslednom zápase olympijského turnaja deklasoval Švédov 9:2 a zaistil si striebornú medailu. Švédom pripadol bronz.

Zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Mike Eruzione hneď po turnaji ukončil profesionálnu kariéru, pretože cítil, že v hokejovom svete dosiahol všetko, po čom túžil.
  • Obranca USA Ken Morrow sa hneď po olympiáde pripojil k tímu New York Islanders, ktorému pomohol získať prvý Stanleyho pohár. Morrow sa stal prvým hokejistom, ktorému sa podarilo vyhrať olympiádu a Stanley cup v jednej sezóne.
  • Druhým členom víťazného amerického tímu, ktorý vyhral Stanley cup, bol útočník Neal Broten, ktorý to dokázal v roku 1995 ako hráč New Jersey Devils . Strieborný grál zdvihol nad hlavu aj ďalší pamätník Zázraku na ľade, Viačeslav Fetisov, a to hneď dvakrát. V rokoch 1997 a 1998 ako hráč Detroitu Red Wings.
  • Traja hráči z amerického tímu odohrali v NHL cez tisíc zápasov, Neal Broten (1099), Mike Ramsay a Dave Christian (1009).

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Miracle on Ice: U.S. Beats the Soviets [online]. HISTORY, [cit. 2023-08-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Star-News - Vyhľadávanie v archíve Správ Google [online]. news.google.com, [cit. 2023-08-08]. Dostupné online.
  3. Star-News - Vyhľadávanie v archíve Správ Google [online]. news.google.com, [cit. 2023-08-08]. Dostupné online.
  4. SWIFT, E. M.. A Reminder of What We Can Be [online]. Sports Illustrated Vault | SI.com, [cit. 2023-08-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. Joe Posnanski: 10 interesting facts you may not know about the Miracle on Ice. Sports Illustrated. Dostupné online [cit. 2023-08-08]. (po anglicky)
  6. ESPN Classic - College kids perform Olympic miracle [online]. www.espn.com, [cit. 2023-08-08]. Dostupné online.