Stoicizmus: Rozdiel medzi revíziami
d r2.7.2) (robot Pridal: mt:Stojċiżmu; kozmetické zmeny |
d r2.6.4) (robot Pridal: ckb:ستۆیسيزم |
||
Riadok 33: | Riadok 33: | ||
[[bs:Stoicizam]] |
[[bs:Stoicizam]] |
||
[[ca:Estoïcisme]] |
[[ca:Estoïcisme]] |
||
[[ckb:ستۆیسيزم]] |
|||
[[cs:Stoicismus]] |
[[cs:Stoicismus]] |
||
[[da:Stoicisme]] |
[[da:Stoicisme]] |
Verzia z 21:36, 10. január 2012
Stoicizmus alebo stoická škola je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. storočia pred Kr. Pomenovanie tejto filozofickej školy vzniklo od pestrofarebnej stoy - stoa poikile (ή ποικίλη στοά).
Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je Zenón z Kitia na Cypre, ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos z Apameie), stredný stoicizmus (zakladateľom je Panaitios z Rodu; Poseidonios z Apameie) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus Lucius Annaeus Seneca, Marcus Aurelius a ďalší).
Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav apatie a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj (athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti.
Vedúcou myšlienkou stoickej filzofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc Sokrata, Antisténa a Diogena zo Sinope za svojich učiteľov.
V teórii poznania stoici zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivych zmyslových predstavách. Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku.
- V logike prepracovali a rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku, v ktorej rozlíšili etymológiu (učenie o vzniku slov) od učenia o význame slov (v ňom vymedzili základné vzťahy medzi jazykovým výrazom, jeho významom a označovanou vecou). V tomto zmysle sú stoici predchodcovia semiológie.
- Vo fyzike stoici preberajú od Herakleita pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona: logos je všeprenikajúci a všeovládajúci oheň, ktorý riadi chod sveta. Logos je neodvratný osud sveta.
- V etike hlásajú potrebu dosiahnuť ataraxiu.
Mladší stoicizmus
Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia rímskeho cisárstva, konkrétne do obdobia 1.-2. storočia Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Lucius Annaeus Seneca, Lucius Annaeus Cornutus, Gaius Musonius Rufus, Epiktetos, Hierokles z Alexandrie a Marcus Aurelius.
Externé odkazy
FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.