Slabičné písmo

か

Slabika [ka] zapísaná japonskou hiraganou. Nedá sa rozoznať piktografický tvar a graféma predstavuje len zvuk, rovnaký v každom jazyku.

Slabičné písmo (iné názvy: slabikové písmo, sylabické písmo, sylabografické písmo, sylabografia, sylabár, sylabárium, slabičné/slabikové/sylabické/sylabografické abecedné písmo, slabičné/slabikové/sylabické/sylabografické alfabetické písmo, slabičná/slabiková/sylabická/sylabografická abeceda; znak takéhoto písma (alebo znak iného písma použitý v rovnakej funkcii) sa volá sylabogram, sylabograf, slabičný/slabikový/sylabický znak) má viacero podobných (ale odlišných) definícií:

• a) písmo, v ktorom jeden znak (jedna graféma) reprezentuje jednu slabiku, a existujú v ňom separátne znaky pre všetky existujúce slabiky
• b) písmo, v ktorom v ktorom jeden znak (jedna graféma) reprezentuje jednu slabiku (aj keď neexistujú separátne znaky pre všetky existujúce slabiky) (ďalšie synonymá: fonetické písmo, fonetické abecedné písmo, fonetické alfabetické písmo, fonetická abeceda)
• c) bod b + abugida (ďalšie synonymá: polyfonémické písmo, polyfonematické písmo)
• d) bod b + logosylabické písmo
• e) bod b + spoluhláskové písmo

Symboly v slabičnom písme väčšinou predstavujú zvuk spoluhlásky (konsonant – K) nasledovaný zvukom samohlásky (vokál – V) alebo samostatné samohlásky. Dajú sa teda zapísať ako všeobecné symboly KV a V.

Slabičné písma sú vhodné na zápis jazykov, ktoré majú relatívne jednoduchú slabičnú štruktúru, ako práve japonský jazyk. Indoeurópske jazyky (vrátane slovenského jazyka) majú zložitú slabičnú štruktúru s relatívne širokou škálou rozličných samohlások a zhlukmi spoluhlások. (Napríklad predchádzajúca veta obsahuje slabiky typu K, V, VK, KV, VV, KVK, KKV, KVV, KKKV(K)!) Na zápis slovenčiny by sme potrebovali slabičné písmo so samostatným znakom pre každú možnú slabiku. Zatiaľčo v japončine sa vyskytuje len asi 100 rozličných slabík, v slovenčine je to pravdepodobne niekoľko tisíc.

Vznik

Slabičné písma obyčajne vznikli tak, že v pôvodne logosylabickom písme klesal podiel logogramov a rástol podiel sylabogramov. Logosylabické písma zas obyčajne vznikli tak, že sa v čisto logografickom písme aplikoval tzv. rébusový princíp.

Rozdiel voči abugide

Odlišnosť slabičného písma (hore definícia ad b) od abugidy je primárne tá, že v slabičnom písme neexistuje systematická grafická podoba medzi foneticky príbuznými slabikami. Znamená to, že napríklad znaky japonského slabičného písma Hiragana か (ka), き (ki), く (ku), け (ke) a こ (ko) nemajú nič spoločné, čo by naznačovalo ich spoločnú spoluhlásku (k-).

Príklady

Norma ISO 15924 uvádza v kategórii slabičné písmo (hore definícia ad b): lineárne písmo A a B, cyperské písmo, japonské slabičné písma (t.j. najmä hiragana a katakana), na-si ke-pa, etiópske písmo, bamumské písmo, kpelle, loma (toma), mendské písmo, afaka, zjednotené kanadské aborigénne slabičné písmo (t.j. najmä kríjske písmo), čerokézske písmo, pahawh hmong, ioské písmo (loloské písmo), vajské písmo, woleai (karolínske písmo) a nü-šu.

Treba dodať, že klinové písma (ktoré sú tiež - zhruba od polovice 3. tisícročia pred Kr. - väčšinou jasne slabičné, aj keď obsahovali aj niektoré neslabičné prvky) majú v tejto norme zvláštnu kategóriu.