Čang caj
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Čang caj (1020 – 1077) bol čínsky filozof, jeden zo zakladateľov novokonfuciánstva.
Podľa neho všetko, čo jestvuje na svete, vzniká z prahmoty - čchi, ktorej vlastnosťami sú pohyb a pokoj. Prvotným stavom čchi je veľké prázdno a proces jej koncentrácie sa podobá premene vody na ľad. Zhusťovanie a rozptyľovanie čchi podmieňuje vznik a zánik všetkých javov a vecí. Proces premien čchi sa nazýva tao. Pohyb a zmeny prahmoty sú dôsledkom vzájomného pôsobenia jang jin. Ich jednotou je tao, ktoré Čang Caj chápal ako veľkú harmóniu. Pohyb v prírode je určovaný zákonom li, ktorý je imanentný samej prahmote čchi.
Zdrojom poznania sú pocity, ktorých prostrednictvom sa človek spája s vonkajším svetom, no poznanie tao sa na nich nezakladá.
[upraviť] Externé odkazy
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
