Školstvo vo Fínsku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Fínsky vzdelávací systém je forma vzdelávacieho systému, ktorá sa využíva vo Fínskej republike. Základnými piliermi vo fínskej politike školstva sú kvalita, efektívnosť, rovnosť a internacionalizácia.

Vo Fínsku je právo na vzdelanie a kultúru stanovené v Ústave. Štátne orgány sú povinné zabezpečiť rovnaké vzdelávacie možnosti pre všetkých obyvateľov Fínska aj po ukončení povinnej školskej dochádzky, bez ohľadu na ich finančnú situáciu. Legislatíva stanovuje povinné základné vzdelanie a právo na predškolské vzdelanie. Väčšina štúdia je pre študentov bezplatná, vrátane postgraduálneho vysokoškolského štúdia.

Vzdelanie je činiteľom konkurencieschopnosti. V súčasnosti medzi priority v rozvoji fínskeho školstva patrí zvýšenie stupňa vzdelanosti a zlepšenie schopností obyvateľstva a pracovnej sily, zlepšenie efektivity školského systému, predchádzanie vylučovaniu detí a mladých ľudí, a rozšírenie možnosti vzdelávania dospelých. Pozornosť je tiež venovaná zvyšovaniu kvality a vplyvu na vzdelanosť, výchovu a vedu, a na internacionalizáciu.[1]

Transformácia školstva[upraviť | upraviť zdroj]

Fínsko prešlo počas posledných troch desaťročí 20. storočia zásadnou ekonomickou a kultúrnou transformáciou. Od 50-tych rokov 20. storočia bol priemyselný a ekonomický rozvoj krajiny založený na ekonomike, ktorej hlavnými zložkami boli strojárstvo, stavebníctvo a lesníctvo.[2] Krajina bola ešte v 60-tych rokoch považovaná za agrárnu spoločnosť s obmedzeným vzdelaním.[3] Koncom 80-tych rokov 20. storočia sa začala špecializácia výroby, odborný výskum a rozvoj fínskej ekonomiky. Objavovanie sa znalostnej ekonomiky (založenej na vedomostiach) sa začalo súčasne s otvorením ekonomiky a obmedzením štátnej regulácie tokov kapitálu.

Transformácia na znalostnú ekonomiku významne zvýšila stupeň domácej vzdelanosti. Koncom 70-tych rokov sa Fínsko umiestnilo v intenzite výskumu a rozvoja na spodných priečkach krajín OECD (Organisation for Economic Co-operation and Development). Dnes podľa OECD Fínsko investuje 3.5% HDP do výskumu a rozvoja, čo je druhý najvyšší objem v OECD po Švédsku.[2]

Počas 70-tych rokov bola upravená základná štruktúra školských osnov na celoštátnej úrovni. Táto je priebežne revidovaná. Tieto celoštátne základy školských osnov, vypracované Národnou komisiou pre vzdelanie, obsahujú všeobecné ciele pre vzdelanie, zamerania a obsahy jednotlivých predmetov, ako aj princípy hodnotenia študentov. Každá revízia zahŕňa dôkladnú spoluprácu všetkých zúčastnených – expertov, záujmových skupín, učiteľov a úradníkov. Proces revízie berie do úvahy zmeny v spoločnosti a v ekonomike, ako aj zvyšovanie stupňa vzdelanosti vo všeobecnosti, obzvlášť na vyšších stupňoch školskej dochádzky. Hoci bola reforma iniciovaná na celoštátnej úrovni, jednotlivé územné samosprávy mali kompetencie stanoviť vlastné školské osnovy, vybrať učebnice a zvoliť vhodné učebné prostriedky.[3]

Druhá polovica 20. storočia môže byť charakterizovaná ako obdobie rýchleho rozvoja vzdelania a zlepšovania jeho možností. Obzvlášť v škandinávskych krajinách boli reformy školstva od 60-tych rokov 20. storočia umožnené ideológiou rovnosti práva na vzdelanie. Umožnil sa tak vznik komplexných systémov školstva a značný nárast v počte a dostupnosti inštitúcií vyššieho vzdelania. Vyššie vzdelanie sa tak zmenilo z privilégia pre menšiny na právo pre všetkých a dnes dokonca na občiansku povinnosť.[4]

Súčasná štruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Základom úspechu fínskeho vzdelanostného systému sú: rovnosť príležitostí, komplexnosť vzdelania, kvalifikovaní učitelia, študentské poradenské služby a výchova zameraná na špeciálne potreby, povzbudivé hodnotenie a evaluácia, významné postavenie vzdelania v spoločnosti, flexibilný systém založený na splnomocnení, spolupráca, aktívny koncept učenia zameraný na študenta.[1]

Rovnosť príležitostí[upraviť | upraviť zdroj]

Fínske školstvo poskytuje rovnaké možnosti na vzdelanie všetkým, bez ohľadu na miesto bydliska, pohlavie, finančnú situáciu alebo jazykový alebo kultúrny pôvod. Základné vzdelanie je úplne bezplatné (vrátane výučby, študijných materiálov, stravovania, zdravotnej a zubárskej starostlivosti, dochádzania, špeciálnych potrieb, či doučovania).[1]

Školstvo je primárne financované z verejných zdrojov. V roku 2006 len okolo 2% výdavkov na školstvo pochádzalo zo súkromných zdrojov (oproti 13%-nému priemeru OECD), 99% základných a stredných škôl bolo financovaných z verejných zdrojov. Celkové výdavky na školstvo percentuálne v porovnaní s HDP pre všetky stupne vzdelania klesli zo 7.9% v roku 1992 na 6.3% v 1995 a 6.0% v 2002. To znamená, že vysoký stupeň účasti a rovnaký nárok pre všetkých spolu s dobrými výsledkami boli zavedené bez zvyšovania výdavkov. Od ekonomickej krízy v 90-tych rokov vlády bojovali so zmenšujúcimi sa rozpočtami, čo viedlo k zväčšovaniu tried, znižovaniu niektorých podporných služieb, a v mnohých prípadoch k zlučovaniu alebo zatváraniu škôl za účelom väčšej hospodárnosti (Rinne, Kivirauma & Simola, 2002). Počet základných škôl (1. až 9. ročník) klesol v posledných desiatich rokoch o 20%, pričom bola zachovaná možnosť základného a stredoškolského vzdelania pre všetkých.[2]

Komplexnosť vzdelania[upraviť | upraviť zdroj]

Základné vzdelanie trvá deväť rokov a stará sa o deti vo veku 7 až 16 rokov. Následne 96% žiakov pokračuje vo vyššom odbornom vzdelaní. Školy si nevyberajú študentov, každý študent má právo nastúpiť na školu vo svojom školskom obvode.[1] Prvých šesť rokov vzdelania nie je o akademickom úspechu. Deti nie sú známkované. Škola sa zameriava na to, aby boli pripravené učiť sa, našli v sebe nadšenie pre vedomosti. Primárnym cieľom vzdelávania je pôsobiť ako nástroj vyrovnávania a vyvažovania spoločnosti. V tomto bolo prínosom i rozhodnutie z roku 1957 vyžadovať titulky na všetkých zahraničných kanáloch.[5]

Kvalifikovaní učitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Fínsku sú vysoko kvalifikovaní a angažovaní učitelia na všetkých školských stupňoch. Podmienkou nástupu na post učiteľa je absolvované druhostupňové vysokoškolské vzdelanie, ktoré zahŕňa i prax. Učitelia učia nezávisle a samostatne.[1] Iba približne 10% zo 6000 uchádzačov je každoročne prijatých na univerzitu na štúdium učiteľstva. To znamená, že rada vysokoškolského vzdelávania učiteľov má možnosť vybrať najlepších uchádzačov z celého štátu.[2]

Povzbudivé hodnotenie[upraviť | upraviť zdroj]

Hodnotenie a evaluácia študijných výsledkov žiakov je v prvom rade povzbudivé. Jeho cieľom je predložiť informácie, ktoré podporujú ako školy, tak študentov v rozvoji. Celoštátne testy, rebríčky škôl alebo inšpekcie neexistujú.[1] Hodnotenie je zodpovednosťou jednotlivých škôl a je určované učiteľmi. Vyššie školy vo Fínsku nemajú žiadne číselné hodnotenia a existuje len jediná štandardizovaná skúška na konci celého stredoškolského štúdia – maturita. Tento prístup neznámkovania povzbudzuje v žiakoch zodpovednosť, robenie vlastných rozhodnutí a naučenie sa plánovaniu svojho vlastného života.[3]

Významné postavenie vzdelania v spoločnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Fínska spoločnosť je veľmi naklonená vzdelanosti, v medzinárodnom meradle je vysoko vzdelaná a v politike vládne zhoda názorov na školstvo. Napriek významnému nárastu v počte dostupných miest pokračuje náročné súťaženie obzvlášť o prístup na univerzity. Menej než pätina stredoškolákov je prijatá na univerzitu hneď po maturite, vyše polovica uchádzačov o vysokoškolské vzdelanie je každoročne odmietnutých.[4]

Flexibilný systém založený na splnomocnení škôl[upraviť | upraviť zdroj]

Školstvo je flexibilné a ministerstvo je založené na princípe centralizovaného riadenia a lokálnej implementácie. Riadenie spočíva v stanovovaní zákonov a noriem, základných školských osnov, plánovaní a informovaní. Samosprávy sú zodpovedné za zabezpečovanie učebnej látky. Školy a učitelia majú veľkú autonómiu, málo interference centrálnej administratívy školstva v ich každodennom živote, systematickú metodiku adresovania problémov v životoch študentov a cielenú profesionálnu pomoc pre tých, čo to potrebujú.[1]

Spolupráca[upraviť | upraviť zdroj]

Interakcie a partnerstvá existujú na všetkých úrovniach aktivity školstva, poskytujúc tak podmienky pre rozvoj.[1]

Fínske školstvo pracuje na neustálom pokroku v štyroch okruhoch:

  • Výška dosiahnutého vzdelania: Súčasná situácia zodpovedá typickému profilu pyramídy ľudského kapitálu vo vyšších vzdelanostných ekonomikách (OECD, 2008). V roku 2010 bolo evidovaných 33% držiteľov základného vzdelania, 39% stredoškolského vzdelania a 28% absolventov vyššieho vzdelania, oproti 79% so základným vzdelaním, 14% so stredoškolským vzdelaním a 7% s vyšším vzdelaním v roku 1970.
  • Vyrovnanosť študijných výsledkov: Začiatkom 70. rokov existovali veľké rozdiely v študijných výsledkoch, čo silne korešpondovalo so socio-ekonomickým rozdelením vo fínskej spoločnosti v tých časoch. Hoci sa výsledky študentov začali postupne vyrovnávať v polovici 80-tych rokov, kvôli rozdeľovaniu študentov podľa matematických alebo jazykových schopností boli rozdiely stále markantné. Po tom, čo bolo toto rozdeľovanie v polovici 80-tych rokov na základných školách zakázané, kladúc tak rovnaké očakávania a nároky na všetkých študentov bez rozdielu, rozdiely v študijných výsledkoch sa začali zmenšovať. V praxi to znamenalo, že žiaci sa bez ohľadu na svoje schopnosti alebo záujmy učili matematiku, vedy a cudzie jazyky na rovnakých prednáškach. Predtým mali tieto predmety tri úrovne náročnosti, v ktorých sa žiaci umiestňovali na základe svojich výsledkov v týchto predmetoch. Prvé údaje o vyrovnanejších výsledkoch prišli z prieskumu OECD PISA (Programme for International Student Achievement) v roku 2000. V ňom malo Fínsko jedno z najnižších stupňov kolísania výsledkov medzi školami zo všetkých členských štátov OECD. Fínsko malo menej než 5%-né kolísanie v medziškolských výsledkov, v porovnaní s 33%-ným priemerom ostatných členských štátov OECD. Fakt, že najväčšie kolísanie výsledkov je zaznamenané v rámci vnútorných hodnotení škôl znamená, že kolísanie je pravdepodobne spôsobené rozdielmi v prirodzenom talente študentov. Kolísanie medziškolských výsledkov je zväčša spôsobené sociálnou nerovnosťou.
  • Kvalita študijných výsledkov: OECD PISA sa zameriava na schopnosť žiakov využiť svoje vedomosti a zručnosti v situáciách skutočného života a nie len na to, či zvládli určitú látku. V prieskume 2006 PISA malo Fínsko vysoké výsledky vo všetkých hodnotených oblastiach. V oblasti vedy sa Fínski žiaci umiestnili najvyššie zo všetkých krajín OECD.
  • Primerané výdavky na školstvo: Menej než 2% výdavkov na školstvo pochádza zo súkromných zdrojov. Podľa OECD PISA prieskumov neexistuje žiadna korelácia medzi kvalitou školstva a výškou finančných investícií. Napríklad Spojené Štáty a Nórsko majú najvyššie výdavky na školstvo, no študijné výsledky jedny z najnižších. Efektivita je teda dôležitejšia ako výška výdavkov.

Dobre vybavené školy sú zvyčajne malé, v triedach je od 20 do 30 žiakov. Základné školy (1. – 6. ročník) zvyčajne majú menej než 300 žiakov. V roku 2008 tretina fínskych základných škôl mala menej než 50 žiakov, iba 4% všetkých škôl malo 500 a viac žiakov. Pretože väčšina fínskych škôl je malých, často tvoria blízke komunity učiteľov a žiakov. Väčšina učiteľov základných škôl je vysoko vzdelaných a svoje vedomosti a zručnosti naďalej rozširuje.

Mnohé z toho, čo bolo spomenuté je možné dosiahnuť len vtedy, keď rodičia, žiaci a štátne orgány skutočne dôverujú učiteľom a školám. Fínske školstvo bolo silne centralizované pred veľkými reformami v 70-tych rokoch 20. storočia a zostalo centrálne kontrolované do roku 1985. Školy boli prísne regulované centrálnymi úradmi, hustou sieťou pravidiel a príkazov, ktoré riadili každodenný život učiteľov. Postupná zmena začala v 80-tych rokoch, kedy boli implementované všetky dôležité fázy počiatočnej reformy. Začiatkom 90-tych rokov éra kultúry dôvery v školy oficiálne začala. Táto premena z byrokratickej centralizovanej administratívy na decentralizovanú kultúru dôvery sa udiala počas hlbokej ekonomickej krízy a škrtoch vo verejnom míňaní v 90-tych rokoch. Kultúra dôvery bola zavedená z dôvodu, že miestne úrady nechceli, aby centrálni byrokrati rozhodovali o zložitých záležitostiach, ktoré mali ovplyvňovať ich deti a školy.

Kultúra dôvery môže prosperovať len v prostredí stabilnej vlády a takmer nulovej korupcie. Fínsko sa v týchto ukazovateľoch umiestňuje v hodnotení vlád Transparency International na horných priečkach.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h Education [online]. Finnish National Board of Education, [cit. 2012-05-06]. Dostupné online. (anglicky)
  2. a b c d e SAHLBERG, Pasi. A short history of educational reform in Finland. [s.l.] : [s.n.], 2009. (anglicky)
  3. a b c FRASSINELLI, Lorraine. EAD 845 - Educational Reform in Finland. [s.l.] : [s.n.], 2006. (anglicky)
  4. a b KIVINEN, Osmo, Sakari Ahola, Juha Hedman Expanding Education and Improving Odds? Participation in Finland in the 1980s and 1990s. Acta Sociologica, 2001, roč. 44, čís. 2, s. 171 – 181.
  5. From Finland: an intriguing school reform model [online]. The New York Times, [cit. 2012-05-06]. Dostupné online. (anglicky) (nedostupné)