Žalm
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Žalm (z gréckeho ψαλμός psalmos „zpěv za doprovodu strunných nástrojů“) je literárny útvar známy predovšetkým z Biblie, najmä zo Starého zákona. Nájdeme ho však aj v mimobiblickej literatúre, napr. v textoch z Ugaritu. Jedná sa o modlitbu písanú poetickou formou za pomoci klasických semitských jazykových nástrojov (prízvuky, paralelizmus, chiazmus, apod.). Okrem modlitby viac súkromého charakteru sa môže jednať aj o modlitbu verejnú, napr. o spev pri královskej intronizácii, pri národnych slávnostiach apod.
V Biblii sa najviac žalmov nachádza v Knihe žalmov, celkom 150 či 151 (rozdelenie niektorých žalmov sa v rôznych edíciach líši), ale aj ďaľšie sú rozptýlené v celom Starom zákone: Deborina pieseň (Sdc 5), Jonášov žalm (Jon 2), Abakukov žalm (Abk 3) apod.
Žalmy možno nájsť aj v Novom zákone: Kantikum Panny Márie (Magnificat), Zachariášove kantikum atď.
Žalm je zhudobnený verš svätého písma. Spieval sa sólovo, zborovo alebo sa striedal sólista s obcou. Formy prednesu žalmu:
Žalm, podobne ako lekcie, sa recitoval na jednom hlavnom tóne, ktorý sa nazýval tenor (reprekusa, recitanta). V súvislosti s rozvrhom na dve veršové dvojice boli ustálené aj kadenčné formuly. Na začiatku bol krátky vzostupný vzorec inicio, na konci klesajúci - terminacio (finalis), medzi nimi vlastná recitácia na tenore, prerušená uprostred krátkym vzorcom - mediacio (metrum). V metru a vo finalis mohli byť krátke melizmy. Tenory neboli celkom otrockým recitovaním na jednom tóne, ale bolo možné ich melodické zvlnenie (tzv. flexa), ak si to vyžadovali textové prízvuky.
