Žralok modrý (Carcharodon carcharias)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Žralok modrý
Žralok modrý
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Trieda (classis) Paryby Chondrichthyes
Nadrad (superordo) Žraloky Selachimorpha
Rad (ordo) Lamniformes
Čeľaď (familia) Lamnidae
Rod (genus) Žralok Carcharodon
Druh (species) Žralok modrý
C. carcharias
Vedecký názov
Carcharodon carcharias
Linnaeus, 1758
Synonymá:
žralok belasý
mapa rozšírenia
Mapa rozšírenia (modrým)
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Žralok modrý[1] alebo žralok belasý (nesprávne alebo ľudovo žralok biely alebo (?) žralok ľudožravý; lat. Carcharodon carcharias) je veľký žralok z čeľade Lamnidae vyskytujúci sa v pobrežných vodách. Je považovaný za človeku najnebezpečnejšieho žraloka a ako taký bol dlhodobo systematicky hubený námorníkmi a rybármi. Jeho prenasledovanie ešte zosilnelo po uvedení úspešného filmu Čeľuste, takže sa v súčasnosti čelí bezprostrednej hrozbe vyhubenia. V skutočnosti tieto žraloky človeka systematicky nelovia.

Žralok modrý sa poháňa bočným vlnením chvostovej časti tela. Tuhé prsné plutvy mu slúžia ako nosná plocha, chrbtová plutva ako stabilizátor. Je to dobrý a vytrvalý plavec, ktorý križuje vodný stĺpec buď tesne pod hladinou, alebo pri dne, pričom veľmi rýchlo prekonáva veľké vzdialenosti. Dokáže podnikať aj krátke a rýchle výpady za korisťou či obdivuhodne vyskakovať nad hladinu. Žralok modrý rovnako ako ďalšie žraloky dýcha pomocou žiaber, ktoré sa pri prijímaní vody neotvárajú a nepulzujú ako u rýb. Žralok sa preto musí stále pohybovať, aby do žiaber prichádzala čerstvá voda a on sa nezadusil, čo sa stáva, pokiaľ sa zamotá do rybárskych sietí.

Samice sú väčšie ako samce. Vrhajú 4 – 14 mláďat, ktoré merajú 1,2 metra, niekedy aj viac. Embryá sa už v tele matky kŕmia neoplodnenými vajíčkami a svojimi súrodencami.

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Žralok modrý (Isla Guadalupe, Mexiko)

V podstate skoro každý živočích žijúci v oceáne je jeho potenciálnou korisťou – čím väčší, tým lepšie. Tuniaky, marlini (ryby príbuzné makrelám) a mečiare patria k jeho najlepším pochúťkam, zatiaľčo uškatce, tulene a delfíny uvíta skôr ako pochúťku. Ale niekedy si trúfne aj na ľudského tvora.

Zvyčajne žije samotársky, niekedy ho však možno vidieť v pároch alebo malých skupinách, ako sa kŕmi zdochlinou, pričom najskôr sa nažerú väčšie jedince. Postavenie v rebríčku, najmä dominanciu, dáva najavo osobitým spôsobom plávania.

Vďaka veľkým trojuholníkovitým zubom s pílkovitým okrajom je žralok modrý vynikajúco vyzbrojený na rezanie a trhanie mäsa koristi. V niektorých situáciách pláva s vycerenými zubami, čím dáva svojim súkmeňovcom a všetkým rivalom jasne najavo, aby sa radšej stiahli do úzadia a nesnažili sa súťažiť s ním o získanie potravy a narúšať jeho osobný priestor.

V súčasnosti neexistujú žiadne štúdie o tom, koľko potravy spotrebuje žralok modrý za deň. Je ale známe, že jej množstvo závisí na teplote vody a na tom, koľko vhodnej koristi má zrovna žralok na dosah. Pre loviaceho žraloka je životne dôležitý mimoriadne jemný čuch, najcitlivejší z jeho zmyslov. Čuchom dokáže vystopovať potravu na veľkú vzdialenosť. Tisíce drobných jamôk, ktorými je posiata špička jeho nosa, predstavujú dôležitý zmyslový orgán. Svojim mimoriadne výkonným čuchom dokáže žralok vystopovať aj nepatrné množstvo krvi (1 kvapka v 4,6 miliónoch litrov vody).

Posledné výskumy ukazujú, že predná časť aj s bokmi na hlave je pokrytá snímačmi schopnými vnímať veľmi slabé elektrické pole. Touto vlastnosťou sa radí medzi dokonalé výtvory evolúcie. S veľkou pravdepodobnosťou práve typ elektrického poľa veľmi spoľahlivo vyhodnotí a podľa určitého vzorca rozhodne o napadnutí iného tvora. Aj keď je to dokonalý stroj na zaistenie svojej potravy, dokáže sa veľmi dobre spriateliť s potápačmi. Nechá sa hladiť a pod. Ale pozor, sú to celkom ojedinelé prípady za dodržania najprísnejších pravidiel bezpečnosti. Potápač je totiž oblečený do tzv. železnej košele vrátane nohavíc a vrátane rukavíc z oceľových očiek. Práve tento odev je pravdaže tzv. Faradayova klietka, ktorá človeka dokonale odtieni a ten navonok potom nevyžaruje úplne žiadne elektrické pole! Toto je však dosiaľ pred zberom kvalitatívnych a kvantitatívnych dát potrebných pre vytvorenie hypotézy o tomto chovaní žraloka modrého.

Teplota tela[upraviť | upraviť zdroj]

Ako jeden z málo žralokov si dokáže udržovať vyššiu teplotu tela ako má okolitá voda. V jeho svaloch tvoria cievy spletitú sieť. Pri pohybe sa zahrievajú svaly a tým aj krv v cievach. Krv vytekajúca zo svalov, potom ohrieva studenú krv pritekajúcu zo žiaber. Pre žraloka to má mnohé výhody. Jeho svaly sú neustále pripravené k akcii a tiež trávenie prebieha omnoho rýchlejšie. Potom čo sa žralok nasýti, zvýši sa teplota jeho žalúdka o 6 °C. Keď korisť rýchle strávi, môže opäť skoro požiť novú. Tak si vytvára zásoby na horšie časy.

Útoky na ľudí x plutvonožce[upraviť | upraviť zdroj]

Žralok modrý hryzie do návnady rybacej hlavy (False Bay, Južná Afrika)

Žralok modrý ľudí systematicky neloví, obvykle ich napadá v situácii, kedy mu pripomínajú plutvonožce (čo je pravdaže takmer každý človek plácajúci sa na hladine, surfista alebo potápač).

Na základe etologických štúdií dnes vieme, že útok modrého žraloka na plutvonožce prebieha podľa akéhosi „plánu“. Žralok najprv zaútočí na korisť zospodu s cieľom vyhrýzť z jej tela veľký kus. Potom okolo svojej koristi pláva a vyčkáva, až ju silné krvácanie oslabí natoľko, že sa už nebude môcť brániť. Snaží sa tak vyhnúť zraneniu, ktoré by mu mohol plutvonožec pri zápase o život spôsobiť napr. pazúrmi. Až potom sa ku koristi vracia, aby ju zožral.

Tento poznatok o spôsobe lovu modrého žraloka, vedie k vysvetleniu mnohých smrteľných nehôd plavcov a surfistov. V prípade, že sú mylne identifikovaní ako plutvonožce, prebieha útok rovnako. Rozdiel je v tom, že po prvom „ochutnávacom“ zahryznutí sa žralok mnohokrát už nevráti, alebo sa obeti podarí dostať z vody skôr, ako k návratu dôjde. Tak či onak, vzhľadom k veľkosti modrého žraloka, bývajú následky aj tohto jediného uhryznutia často nezlučiteľné so životom.

K svojej ľudskej obeti sa už nemusí vrátiť z „nutričných“ dôvodov. Vzhľadom k tomu, že jeho telesná teplota je vyššia, ako teplota okolitej vody, nieje bezprostredne viazaný na vodu určitej teploty a môže sa vydať aj do chladnejších oblastí. Udržanie vyššej telesnej teploty je ale značne energeticky náročné. A to je dôvod, prečo sú plutvonožce obľúbenou potravou žraloka modrého. Ich telá sú obalené silnou vrstvou tuku (tzv. blubber), ktorý má funkciu tepelnej izolácie. Pre žraloka modrého je tento tuk výdatným zdrojom energie. Oproti plutvonožcom má človek tuku málo a pre žraloka by tak predstavoval nevýživný „balast“. Preto útok modrého žraloka veľakrát končí „ochutnávacím“ uhryznutím. Je ale treba vziať v úvahu, že vyhladovaný žralok moc vyberavý nebude. Dospelý jedinec má 3 až 4 m.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BURNIE, David. Praktická encyklopédia zvierat. Bratislava : Mladé letá, 2003. ISBN 8010002496.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žralok bílý na českej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]