Arsenios Autóreianos
| Arsenios Autóreianos | ||||||||
| konštantínopolský ekumenický patriarcha | ||||||||
| Štát pôsobenia | Nicejské cisárstvo, Byzantská ríša | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| konštantínopolský ekumenický patriarcha (prvýkrát) | ||||||||
| 1254 – 1260 | ||||||||
| ||||||||
| konštantínopolský ekumenický patriarcha (druhýkrát) | ||||||||
| 1261 – 1265 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Varianty mena | starogr. Ἀρσένιος Ἀυτωρειανός | |||||||
| Narodenie | asi 1200 Konštantínopol | |||||||
| Úmrtie | 1273 ostrov Prokonnésos | |||||||
| Pochovaný | 1284 Hagia Sofia | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Cirkev | Pravoslávna cirkev | |||||||
| Biskup | ||||||||
| Menovanie | 1254 Teodor II. | |||||||
Arsenios Autóreianos (iný prepis: Arsenios Autoreianos, starogr. Ἀρσένιος Ἀυτωρειανός, lat. Arsenius Autoreianus, rodným menom Geórgios, mníšskym menom Gennadios; * asi 1200, Konštantínopol – † 30. september 1273, ostrov Prokonnésos) bol byzantský mních a pravoslávny biskup, v rokoch 1254 – 1260 a 1261 – 1265 konštantínopolský ekumenický patriarcha.[1][2][3]
Patril k zásadným odporcom cirkevnej únie so Katolíckou cirkvou na čele s rímskym pápežom. V dôsledku sporov ho byzantský cisár Michal VIII. zbavil úradu patriarchu a poslal do vyhnanstva. Arseniovi prívrženci (arseniti) následne v krajine vyvolali ľudové hnutie a rozkol (či arseniánsku schizmu), pretože odmietli uznať ďalších patriarchov dosadených cisárom.[1][2][4][3][5]
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Arsenios, rodným menom Geórgios sa narodil okolo roku 1200 v Konštantínopole do rodiny Autóreianovcov. Jeho otec sa volal Theodóros alebo Alexios, jeho matkou bola Irena Kamatéra. Cirkevnú kariéru začal ako mních v kláštore Oxeia na Princových ostrovoch. Pri vstupe do kláštora prijal meno Gennadios a neskôr meno Arsenios. Pôsobil vo viacerých kláštoroch v Malej Ázii, pričom sa stal aj igumenom. V roku 1254 ho nicejský cisár Teodor II. menoval konštantínopolským patriarchom (vtedy ešte v exile). Po smrti Teodora II. sa stal spolu s Geórgiom Muzalonom regentom maloletého Jána IV. Michal VIII. Palaiologos však Muzalona zabil a sám sa ujal moci. Aby svoju moc legitimoval, nechal sa Arseniom niekedy v rokoch 1258/1259 korunovať za Jánovho spolucisára. Palaiologos však následne vládol samostatne a Arsenios na znak protestu a vernosti Laskarovcom odmietol plniť úlohu patriarchu. K opätovnému plneniu úloh sa vrátil až po tom, čo Michal VIII. znovu získal Konštantínopol (1261). V konštantínopolskom chráme Hagia Sofia opätovne korunoval Michala VIII. za cisára.
Už v roku 1261 nechal cisár Michal VIII. Jána IV. Laskarida oslepiť a následne odstrániť, v dôsledku čoho bol Arseniom exkomunikovaný. Konflikty medzi patriarchom a cisárom naďalej narastali. Michal VIII. sa snažil byzantskú cirkev z obáv pred Západom spojiť s Rímom, kým Arsenios patril k rozhodným odporcom cirkevnej únie. Situácia vyvrcholila v roku 1265, keď cisár zvolal synodu, ktorá patriarchu zosadila a poslala do vyhnanstva. Následne cisár za patriarchu zvolil Jozefa I. Toho však Arseniovi prívrženci odmietli uznať a vytvorili ľudové hnutie namierené proti cirkevnej únii i Palaiologovcom. Nešlo tak iba o čisto cirkevné, ale i politické hnutie. Silnú podporu malo medzi mníchmi a obyvateľstvom západnej Anatólie. Arsenios bol vyhnaný na ostrov Prokonnésos, kde v roku 1273 zomrel. Rozkol však pokračoval ďalej i po jeho smrti. Cisár Andronikos II. nechal jeho pozostatky v roku 1284 preniesť do Konštantínopola, kde boli pochované v Chráme Hagia Sofia. Arseniti zosnovali niekoľko konšpirácii proti Palaiologovcom, no boli ich pokusy skončili neúspechom. Cirkevný rozkol (či schizmu) sa podarilo definitívne vyriešiť až za patriarchátu Nifóna I. v roku 1310 slávnostným vyhlásením zmierenia v Chráme Hagia Sofia.[2][4][3][5][6]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Arsenios In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
- ↑ a b c Arsenios Autoreianos. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.
- ↑ a b c TALBOT, Alice-Mary. ARSENIOS AUTOREIANOS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 187. (po anglicky)
- ↑ a b Arsenité. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.
- ↑ a b ARSENITES. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 188. (po anglicky)
- ↑ MCNEAL, M. Arsenius Autorianos. In: Catholic Encyclopedia. Vol. 1. New York : Robert Appleton Company, 1907. [Cit. 2020-08-08]. Dostupné online.
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
Encyklopédie a slovníky[upraviť | upraviť zdroj]
- JUREWICZ, Oktawiusz. Arseniusz Autorejan. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Wydanie I. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 51 – 52.
- ŽAVORONKOV, P. I. ARSIONIJ AVTORIAN. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. III. ANFIMIJ – AFANASIJ. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2001. [Cit. 2021-05-30]. Dostupné online. ISBN 5-89572-008-0. S. 424.
- MEYENDORFF, John. ARSENIUS AUTORIANUS. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 1. Aachen – Augustinism. New York : Charles Scribner's Sons, 1982. ISBN 0-684-16760-3. S. 560.
- RADIĆ, Radivoje; ZHAVORONKOV, Piotr. ARSENIOS II AUTOREIANOS [sic]. In: Encyclopaedic Prosopographical Lexicon of Byzantine History and Civilization. Ed. Alexis G. Savvides, Benjamin Hendrickx. Vol. 1. Aaron – Azarethes. Turnhout : Brepols, 2007. ISBN 978-2-503-52303-3. S. 397 – 399.