Celoplášťová strela

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Príklad celoplášťovej strely (vľavo projektil 7,62 x 39 mm do pušky, vpravo 7,62 x 25 mm do pištole

Celoplášťová strela (v angličtine full metal jacket, skrátene FMJ) je druhom strely, ktorá má mäkké jadro (zvyčajne z olova) uzavreté v plášti z tvrdého kovu, ktorý pokrýva predok a boky projektilu (styčná plocha s hlavňou) a niekedy môže byť rozšírená aj na základňu strely (rôzne špeciálne označenia, napr. TMFJ). Najčastejšie používaný kov je zo zliatiny medi s rôznymi ďalšími zložkami (nikel, oceľ, vzácnejšie zlato). Historicky prvú celoplášťovú strelu vynašiel podplukovník Švajčiarskej armády Eduard Rubin v roku 1882.[1][2][3]

Výhody a nevýhody[upraviť | upraviť zdroj]

Výhody:

  • zníženie opotrebovanie hlavne zbrane v prípade oceľových nábojov – Armor Piercing (AP) a obmedzenie zanášania hlavne oterom nábojov z olova.
  • neplášťované strely sa kvôli svojej konštrukcii z relatívne mäkkého olova "strhnú", a nezarežú sa do drážok, neroztočia sa a nie sú tak počas letu stabilizované. Túto nevýhodu použitie celoplášťových (FMJ) striel vylučuje.
  • nespôsobujú veľké poškodenie cieľa kvôli svojej veľkej priebojnosti - penetrácii (spôsobujú tzv. čistý priestrel).
  • spoľahlivosť pri nešetrnom zaobchádzaní – často sú preto používané v boji.
  • spoľahlivejšie nabíjanie pri poloautomatických a automatických zbraniach kvôli zaguľatenej prednej časti.

Nevýhody:

  • nižší zastavovací efekt
  • sklon k ricochetu, to jest k odrážaniu, alebo skĺznutiu po povrchu cieľa

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Celoplášťové strely pre vojenské účely sa používajú v štátoch, ktoré sú signatármi Haagskej konvencie a deklarácie na ochranu obetí vojny z roku 1899 a 1907. Tá zakazuje použitie striel spôsobujúcich nadmerné zranenia vo vojne medzi signatármi tejto konvencie. Takéto náboje sú tiež zakázané pri love zveri.[4]

Naopak, niektoré zdroje uvádzajú, že vzhľadom k zníženej možnosti deformácie strely oproti neoplášťovaným alebo poloplášťovým typom je tato strela síce omnoho priebojnejšia, ale vplyvom vysokej rýchlosti spôsobuje tzv. hydrostatický šok alebo kvôli konštrukcii po zásahu stráca stabilitu.[5][6] Následné zranenia sú devastačné, pričom nedošlo k porušeniu Haagských dohôd. V dobe ich uzatvorenia neboli uvedené skutočnosti známe.

Priebojnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Penetrácia náboja záleží na množstve prachovej náplne (napríklad diglykol) a ráži, ktorá je použitá. Náboje sú používané pre ručné zbrane, samopaly, pušky, aj v protileteckých zbraniach. Napríklad strela .50cal (12,7 mm) AP je schopná prestreliť do určitej vzdialenosti ľahko obrnený cieľ.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Swissrifles.com
  2. Holt Bobinson "The model 1911 Schmidt Rubin: the other Switzer". Guns Magazine. FindArticles.com. 08 Jun, 2010. [1]
  3. The Gun Digest Book of Firearms Assembly/Disassembly: Centerfire Rifles, Volume 4 by J. B. Wood. Published by Krause Publications, 2003. ISBN 978-0-87349-631-5 [2]
  4. HANÁK, Jiří. Srovnání ranivosti loveckých nábojů [online]. MS Březina o.s., [cit. 2013-02-02]. Dostupné online. (po česky)
  5. Účinky streliva [online]. e-zbrane.sk, 16.1.2012, [cit. 2013-02-02]. Dostupné online.
  6. ENŽL, Radek. Mýtus zastavujícího účinku - Trocha historie podruhé – studie po II. světové válce [online]. válka.cz, 7.3.2004, [cit. 2013-02-02]. Dostupné online. (po česky)