Dipolieia
Dipolieia alebo Boufonia (starogr. Διπολεῖα, Βουφόνια – „zabitie vola“) bola staroveká aténska slávnosť k pocte boha Dia Poliea (Dia Ochrancu mesta), oslavovaná v lete 14. dňa atického mesiaca skiroforión.[1]
Spomedzi všetkých aténskych sviatkov, tento sviatok vynikal vďaka svojim jedinečným, ba až „groteskným“ črtám.[2] Dipolieia, slávnosť k pocte Dia Poliea, ktorá sa oslavovala archaickými obradmi, mala zrejme agrárny charakter (Aristofanes zosmiešňoval Dipolieiu alebo Boufoniu ako archaický nezmysel, ktorý sa „modernej mládeži“ nepáčil.[2][3]).[4] Počas Dipolieie sa konal rituál boufonia (zabitie vola), tento rituál bol taký zvláštny a primitívny, že ho dokonca Aténčania z 5. stor. pred Kr. považovali za bizarný. Podľa starovekých správ (aj vďaka správe od Theofrasta[2]) a vázových malieb sprievod Aténčanov (vrátane dievčat nesúcich nádoby na vodu alebo hydriai a mladých ľudí nesúcich jačmeň, pšenicu a nôž[2]) hnal skupinu volov (boli to ťažné voly, vhodné na ťahanie pluhov[5]) hore na Akropolu do Diovej svätyne. Na oltár alebo bronzový stôl vo svätyni položili obilie, zdanlivo ako obetu Diovi, ale v skutočnosti ako návnadu pre voly, a zvieratám bolo umožnené voľne sa pohybovať, až kým jedno z nich nezačalo to obilie žrať.[3]
Pausanias o obetovaní býka uvádza: „...a iná socha Dia zvaného Polieus. Opíšem obrad pri obeti jemu prinesenej, ale o tom, ako sa vykladá jeho pôvod, sa nezmienim. Na oltár Dia zvaného Polieus položia jačmeň zmiešaný s pšenicou a nestrážia ho. Dávajú potom iba pozor na býka, ktorého chystajú k obeti. Ten ide k oltáru a žere z neho obilie. I zavolajú jedného z kňazov zvaného búfonos („býkobijca“) a ten, zabije býka a odhodí sekeru – taký je totiž zvyk – a ujde. Oni potom, ako keby nepoznali muža, ktorý tento čin vykonal, ženú pred súd sekeru. Vykonávajú teda obetu týmto spôsobom. ...“[6]
Tí, čo zostali, obetným nožom stiahli kožu z vola, mäso z neho upiekli a zjedli. Nasledoval súd na radnici (v prytaneione) pod Akropolou, ktorý mal obviniť vraha vola, ale keďže samotný „zabijak“ ušiel, obvinenie bolo nakoniec vznesené proti dvojitej sekere alebo obetnému nožu, z ktorých bol jeden (zdroje neuvádzajú, ktorý z nich) uznaný vinným a za trest hodený do mora. Aby sa s obeťou „zmierili“, jeho kožu vypchali a vypchaté zviera potom stálo v Diovej svätyni až do ďalšej Dipolieie. Dipolieia, ktorá sa takmer určite radila k najstarším sviatkom v Aténach (dvojitá sekera mohla byť skutočnou mykénskou relikviou), pretrvala napriek všetkej svojej absurdnosti po dlhé stáročia (prežila až do čias rímskych cisárov[2]).[3]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 368.
- ↑ a b c d e Walter Burkert. Homo Necans: The Anthropology of Ancient Greek Sacrificial Ritual and Myth. Berkeley : University of California Press, 1983. ISBN 978-05-2003-650-5. S. 136-137.
- ↑ a b c Jeffrey M. Hurwit. The Athenian Acropolis. Cambridge : CUP Archive, 2000. ISBN 978-05-2142-834-7. S. 40.
- ↑ Achatz von Müller, Jürgen von Ungern-Sternberg. Die Wahrnehmung des Neuen in Antike und Renaissance. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-733-4. S. 13.
- ↑ Sarah C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9878-824-9. S. 642.
- ↑ Pausanias. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 71.