Dlhohrajúca platňa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vynil vinil 92837841.png

Dlhohrajúca platňa alebo LP (z ang. long play [record]) alebo hovorovo elpéčko je vinylová gramofónová platňa spravidla trvajúca okolo 45 minút (22,5 minút každá strana).
Prvú LP platňu predstavili dňa 21. júna 1948 v newyorskom hoteli Waldorf - Astoria. Nahrávku vyhotovil Peter Goldmark z Columbia Records a bol na nej záznam huslistu Jehudiho Menuhina. Na každú stranu LP platne sa zmestilo 23 minút hudby. Predchádzajúce platne o rýchlosti 78 ot/min dokázali hrať len štyri minúty na oboch stranách.

Obvykle je rýchlosť prehrávania LP platne 33, výnimočne 16 ot/min, či 45 ot/min (ide hlavne o limitované edície určené pre hifistov a audiofilov). Väčšinou obsahuje celý jeden zvukový album hudobného telesa, prípadne inú zvukovú nahrávku.

Vinylová LP platňa má priemer 30 cm; v prípade hudby mala na jednej strane 4-8 skladieb. Časová dĺžka zvukového záznamu LP platne (dvakrát po 22,5= 45 minút) bola niekoľko desaťročí v druhej polovici 20. storočia limitujúcou mierou pre formát hudobného albumu, ktorého koncepcia sa výrazne zmenila vynájdením zvukových CD nosičov. Vo výnimočných prípadoch sa objavili na trhu aj hudobné LP platne s celkovou dĺžkou presahujúcou 60 minút. V takýchto prípadoch je záznam oproti bežným 40 minútovým albumom výrazne tichší a dynamický a frekvenčný rozsah je značne limitovaný. Od 70. rokov boli tieto dlhé LP platne vydávané aj v ČSSR a boli označené ako Supralong, obsahovali iba hovorené slovo a boli monofónne, s príchodom technológie DMM (v ČSSR v roku 1985) boli aj stereofónne.

Celková dĺžka československých Supralong LP platní sa pohybovala medzi 70 až 90 minút (35 až 45 minút na jednu stranu).