Druhá púnska vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Druhá púnska vojna bol vojnový konflikt medzi Kartágom a Starovekým Rímom trvajúci od roku 218 pred Kr. do 201 pred Kr. Bola to druhá z troch vojen medzi dvoma mocnosťami o nadvládu nad Stredozemným morom. Vojna sa skončila víťazstvom Ríma.

Politická situácia[upraviť | upraviť zdroj]

Po strate Sicílie, Sardínie a Korziky sa Kartágo sústredilo na efektívnejšie ovládnutie Hispánie. Veliteľa Hamilkara Barkasa poslali roku 237 pred Kr., aby znovu ovládol územia na juhovýchode i vo vnútrozemí Iberského polostrova. Domáce kelto-iberské obyvateľstvo sa podarilo len ťažko ovládnuť, ale neskôr sa stalo dôležitou zásobárňou kartáginských vojenských síl. Hamilkarovi sa podarilo zmocniť sa bohatých nálezísk kovových rúd a striebra, čím Kartágo mohlo splácať vojenské reparácie voči Rímu. Hranica kartáginského vplyvu sa posunula až k rieke Ebro (podľa zmluvy z roku 226 pred Kr.). Na kontrolu novozískaných území založilo Kartágo nové centrá – Acra Leuce (Biely útes – dn. Alicante), a predovšetkým Nové Kartágo (dn. Cartagena).

Rimania pozorne sledovali vývoj v Hispánii a v roku 231 a 226 poslali posolstvá, ktoré rokovali o záujmových sférach medzi obomi štátmi. S mestom Saguntum, ktoré ležalo na juh od rieky Ebro (a teda v kartáginskej sfére vplyvu) uzavreli Rimania spojeneckú zmluvu.

Keď roku 229 Hamilkar Barkas zahynul, veliteľom kartáginských síl v Hispánii sa stal jeho zať Hasdrubal (v roku 221 ho zavraždili) a po ňom Hamilkarov syn Hannibal, ktorý svojho otca sprevádzal na vojenských výpravách od detstva. Bol to vynikajúci vojenský veliteľ, ktorého vojaci, i napriek dôslednému vyžadovaniu vojenského poriadku, obľubovali a poslúchali.

Príčina vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Bezprostrednou a priamou príčinou prepuknutia nového ozbrojeného konfliktu sa stali udalosti v Sagunte. Vnútorné rozpory v rámci saguntskej spoločnosti viedli časť obyvateľov k úteku z mesta, pričom sa obrátili o pomoc na Hannibala. Ten i napriek spojeneckej zmluve Sagunta s Rímom obliehal osem mesiacov mesto a v roku 219 ho dobil.

Rimania na dobytie Sagunta reagovali diplomaticky. Do Kartága poslali posolstvo, ktoré žiadalo, aby bol Hannibal za porušenie zmluvy vydaný Rimanom. Vojenskí velitelia sa postavili proti jeho vydaniu, čo znamenalo vyhlásenie vojny.

Priebeh bojov[upraviť | upraviť zdroj]

Rimania predpokladali, že vojenské akcie sa budú odohrávať v Hispánii, na Sicílii, príp. na území Afriky. Preto poslali menšie loďstvo do Massalie (dn. Marseille) v čele s konzulom P. Corneliom Scipionom. Druhý konzul Tiberius Sempronius Longus odišiel s väčšou časťou loďstva na Sicíliu.

Hannibal však prekvapil Rimanov neočakávanou taktikou. Zozbieral vojsko, asi 50 000 pešiakov, 9 000 jazdcov a skupinku bojových slonov, prekročil rieku Rhodanus (dn. Rhôna) a pozdĺž pobrežia sa dostal k úpätiu Álp. Namáhavým pochodom prekročil Alpy a zostúpil na územie Itálie. Zo svojho vojska stratil takmer polovicu pešiakov, ale na jeho stranu sa pridávalo keltské obyvateľstvo sídliace v severnej Itálii. Takisto počítal s tým, že keď vstúpi priamo na rímske územie, budú sa k nemu pridávať rímski spojenci nespokojní s nadvládou Ríma.

Prvé bitky[upraviť | upraviť zdroj]

Hannibalov postup vyvolal zmätky v rímskej stratégii. Rimania narýchlo postavili proti nemu vojsko, ktoré však Hannibal v bitke pri rieke Ticino porazil (roku 218 pred Kr.). Druhú porážku utrpeli Rimania na riečke Trebia. Zo 40 000 rímskej armády sa zachránila asi jedna štvrtina.

Na rok 217 pred Kr. bol za jedného z konzulov zvolený Gaius Flaminius. Postavil nové vojsko, s ktorým sa pokúšal zabrániť Hannibalovi postupovať v ceste na juh. Kartáginské vojsko však cez močiare obišlo rímske postavenie a v bitke pri Trasimenskom jazere Rimania utrpeli tretiu ťažkú porážku. Spolu s 15 000 vojakmi v boji zahynul aj veliteľ Flaminius.

Neúspechy rímskeho vojska vyvolali znepokojenie v Ríme, pretože Hannibalovi nebránilo žiadne vojsko v ceste na hlavné mesto. Nemal však obliehacie zariadenia, ani sa k nemu, podľa pôvodného očakávania, nepridávali rímski spojenci, preto zamieril na juh Apeninského polostrova, aby tam získal spojencov. V Ríme bol vymenovaný diktátor Quintus Fabius Maximus, ktorý však potreboval zvýšiť morálku rímskeho vojska. Nepodstupoval otvorenú zrážku s Hannibalovým vojskom, ale menšími oddielmi znepokojoval jeho zásobovacie jednotky a bránil mu v dostatočnom zásobovaní. Preto dostal aj prímeno Cunctator (Váhavý), ale zároveň si znepriatelil určité vrstvy v Ríme, takže nezískal ďalšiu podporu v boji.

Bitka pri Kannách[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Kannách


Na rok 216 pred Kr. boli zvolení za konzulov Lucius Aemilius Paulus a Gaius Terentius Varro. Každý z nich velil jednej časti rímskeho vojska, pričom sa nedokázali dohodnúť na spoločnom postupe a taktike. Ich rozpory vyvrcholili v bitke pri Cannách (roku 216 pred Kr.) na juhu Itálie, kde Rimania utrpeli najťažšiu porážku v dejinách obdobia republiky. V bitke zahynulo asi 50 000 rímskych vojakov.

Hannibal rozmiestnil svoje vojsko v poloblúku. V strede sústredil oddiely svojich spojencov, svoje najkvalitnejšie oddiely rozmiestnil na krídlach. V úvode bitky kartáginské jazdecké oddiely rozohnali rímsku jazdu. Medzitým začala boj aj pechota. Spočiatku Hannibalove jednotky v strede ustupovali a Rimania sa nechtiac dostali do situácie, že ich začali ohrozovať bočné krídla Hannibalovho vojska. Keď sa vrátila Hannibalova jazda z prenasledovania, rímske vojsko sa dostalo do úplného obkľúčenia a bolo zničené. Len časti oddielov sa podarilo zachrániť, časť padla do zajatia, ale väčšina rímskych vojakov padla v boji. S nimi zahynul aj konzul L. Aemilius Paulus, druhý konzul z bojiska ušiel.

Diplomatické rokovania[upraviť | upraviť zdroj]

Hannibalovo víťazstvo pri Cannách spôsobilo, že od Ríma začali odpadávať niektoré spojenecké mestá v Kampánii. Najvýznamnejším z nich bolo mesto Capua, neskôr aj Tarent a sicílske Syrakúzy. Na stranu Kartága sa pridala aj Macedónia. Macedónsky kráľ Filip V. začal proti Rímu vojnu (prvá macedónska vojna, 215 – 205 pred Kr.). Rimanom sa však podarilo na svoju stranu získať Aitólsky spolok, ktorý viazal macedónske vojenské sily, takže Rimania mali voľné ruky proti Hannibalovi.

Boje v Itálii[upraviť | upraviť zdroj]

I napriek ťažkým porážkam v Itálii sa Rimania nevzdávali a pokračovali v opatrnom boji proti Hannibalovi. V roku 212 pred Kr. obliehali Capuu, aby ju potrestali za to, že sa pridala na kartáginskú stranu. Aby Hannibal pomohol svojmu spojencovi, podnikol na jar roku 211 manifestačný pochod k bránam Ríma. Obyvateľstvo bolo vystrašené, všade sa ozývali výkriky „Hannibal ante portas“ (Hannibal pred bránami). Priamo však na mesto nezaútočil, obmedzil sa na pustošenie vidieka. Rimania využili jeho nerozhodnosť a po dlhom obliehaní Capuu dobyli. Mnohých popredných občanov popravili, mnohých predali do otroctva, mesto stratilo výsadné postavenie, ktoré malo dovtedy.

Boje na Sicílii[upraviť | upraviť zdroj]

Sicílsky vládca Hieronymos (nástupca Hierona II.) sa roku 215 pred Kr. pridal na kartáginskú stranu a dúfal, že rozšíri svoje územia. Rimania poslali proti nemu vojsko, ktorému velil Marcus Claudius Marcellus (roku 213 pred Kr.). Rimania obliehali dobre opevnené Syrakúzy z pevniny i z mora a trvalo niekoľko mesiacov, kým mesto dobyli. Počas záverečných bojov zahynul aj syrakúzsky matematik a fyzik Archimedes, ktorý počas obliehania zostrojil viacero účinných obranných zariadení a pomáhal tak brániť rodné mesto.

Veliteľ rímskeho vojska síce vydal rozkaz, aby Archimeda ušetrili, ale fyzik sa náhodou v zamyslení dostal do konfliktu s rímskym vojakom. Archimedes totiž na brehu mora riešil nejaký matematický problém a keď mu vojak stúpil na výpočty, nakreslené v piesku pláže, Archimedes sa na neho oboril so slovami „Neruš moje kruhy!“ (Noli tangere circulos meos!), čo pobúrilo rímskeho vojaka a Archimeda prebodol.

Boje v Hispánii[upraviť | upraviť zdroj]

Od počiatku vojny prebiehali boje aj na území Hispánie. Hannibal zveril jej územie veleniu svojich bratov. Rimania sem poslali ako veliteľa Gnaea Cornelia Scipiona, ktorému v roku 217 prišiel s vojskom na pomoc jeho brat Publius Cornelius Scipio (konzul z roku 218). Spoločne sa im podarilo zmocniť sa Sagunta a časti územia Hispánie, ale v roku 211 boli obaja porazení v bitke a zahynuli. V nasledujúcom roku poslali Rimania do Hispánie Publia Cornelia Scipiona (bol to syn Publia Cornelia Scipiona, konzula z roku 218 a synovec Gnaea Cornelia Scipiona). V minulých rokoch sa vyznamenal v bojoch na rieke Ticine i v bitke pri Cannách. V Hispánii bol ako súkromná osoba, bez toho, aby zastával akýkoľvek úrad. I napriek tomu mu bolo udelené prokonzulské impérium a zverené velenie nad vojskom. V roku 209 pred Kr. dobyl Nové Kartágo a do roku 206 ovládol podstatnú časť Hispánie.

Záverečné boje[upraviť | upraviť zdroj]

Hannibal začal mať v Itálii problémy. Bol nedostatočne zásobovaný, z Kartága nedostával účinnú podporu, obyvatelia Itálie sa k nemu nepripájali tak, ako si predstavoval. V roku 209 Rimania dobyli Tarent (veliteľom tu bol 80-ročný Fabius Maximus). Z Hispánie prešiel do Itálie Hannibalov brat Hasdrubal, ktorý mu mal priviesť čerstvé vojenské posily, ale v bitke na rieke Metauros bol porazený a v boji zahynul (roku 207). Jeho hlavu potom Rimania doručili do Hannibalovho tábora.

V roku 205 bol Scipio zvolený za konzula a v nasledujúcom roku sa vylodil s vojskom v Afrike. Kartáginci odvolali Hannibala z Itálie a v roku 202 v bitke pri Zame utrpel jedinú porážku vo svojom boji proti Rímu. Na strane Rimanov bojoval aj numidský kráľ Masinissa, ktorý chcel posilniť svoje politické postavenie na úkor Kartága.

Uzavretie mieru[upraviť | upraviť zdroj]

Mierovú zmluvu medzi Kartágom a Rímom podpísali v roku 201 pred Kr. Podmienky boli pre Kartágo veľmi tvrdé. Stratilo všetko loďstvo, zostalo mu len desať strážnych lodí. Muselo zaplatiť Rímu vojenské náhrady škôd vo výške 10 000 talentov, pričom splácanie bolo rozdelené na dobu päťdesiat rokov. Rimania tak chceli systematicky oslabovať ekonomiku svojho politického súpera odčerpávaním jeho prebytočných finančných zdrojov. Kartágo muselo vydať do Ríma rukojemníkov z najvýznamnejších rodín. Stratilo aj rozsiahle územia v Afrike, z ktorých podstatnú časť Rimania pripojili k Masinissovmu numidskému kráľovstvu. Napokon Kartágo nesmelo viesť žiadne vojny mimo územia Afriky, na území Afriky mohli viesť vojnu len so súhlasom Ríma.

Hannibalova smrť[upraviť | upraviť zdroj]

I napriek porážke pri Zame Hannibal nestratil popularitu medzi obyvateľstvom. V roku 196 pred Kr. zastával najvyšší úrad v Kartágu a prísnou kontrolou financií sa mu podarilo dosiahnuť, že Kartáginci ponúkli Rímu predčasné splatenie finančných povinností. To značne znepokojilo Rimanov i rímskych spojencov v Afrike. Tí poslali do Ríma posolstvo, ktoré Hannibala obvinilo z porušovania dohôd. Do Kartága prišla komisia, ktorá mala prešetrovať akési konflikty na hraniciach s Numídiou. Hannibal sa však obával zrady a preto ušiel na poslednú chvíľu z Afriky. Odišiel na Východ na dvor sýrskeho kráľa Antiocha, ktorému radil v jeho politike proti Rímu. Ale po Antiochovej porážke v roku 190 musel ujsť aj zo Sýrie, pretože Rimania aj tu žiadali jeho vydanie (v roku 188, keď sa podpisoval mier v Apamei). Jeho posledným útočiskom bol dvor bithýnskeho kráľa Prusia, ktorému pomáhal v boji proti pergamskému kráľovi Eumenovi. Aj tu ho však našli Rimania a keď im ho chcel kráľ Prusias pravdepodobne vydať, Hannibal ušiel a v bezvýchodiskovej situácii spáchal v roku 183 pred Kr. samovraždu – otrávil sa jedom.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]