Epos o Gilgamešovi
Epos o Gilgamešovi je jednou z najstarších epických básnických skladieb na svete. Prvýkrát v modernej dobe sme sa s ním zoznámili z asýrskych hlinených tabuliek nájdených v meste Ninive. Tieto tabuľky pochádzali z polovice 7. storočia pred Kr. Neskôr sa našli staršie zlomky eposu z obdobia Babylonskej ríše z 18.-12. storočia pred Kr. aj staršie sumerské predlohy z 20. storočia pred Kr.
Pôvodne text pozostával z asi 3600-3800 veršov a bol určený na prednášanie za sprievodu lýry a bubnov. Mnohé výjavy z tohto eposu sa zachovali v podobe sôch a reliéfov zobrazujúcich hrdinské činy kráľa Gilgameša. Časti eposu sú dôležité aj v chetitčine, ugaritčine, churritčine a elamčine.
Obsah |
Stručná dejová línia [upraviť]
Epos o Gilgamešovi je o hľadaní nesmrteľnosti. Je jedným z najznámejších výtvorov sumerskej kultúry a vykresľuje údel človeka, ktorý mu bol určený osudom.
Gilgameš bol z dvoch tretín boh - po matke, bohyni Ninsun a len z jednej tretiny človek - po otcovi, kráľovi Lugalbandovi. Napriek tomu, že mal aj božské korene, bol smrteľný, ale bol oveľa mocnejší ako obyčajní ľudia a v mýte je vykresľovaný ako despota, ktorý síce vystaval nádherné stavby, ale nadmerne zaťažoval obyvateľov Uruku. Bol vládcom v Uruku a mesto dal obohnať vysokou hradbou. Panoval tvrdo, preto ľud volal k bohom, aby stvorili bytosť, ktorá by sa mu vyrovnala. Tá by ho skrotila a ľud Uruku by si vydýchol.
Bohyňa Aruru vypočula ich prosby a stvorila Enkidua, divocha, ktorý žil v stepi a škodil lovcom. Tí vymysleli lesť. Priviedli z Uruku chrámovú prostitútku (akkad. náditú, gr. hierodule) a ona z Enkidua spravila ľudskú bytosť a odviedla ho do mesta. Tam Enkidu vyzval Gilgameša na súboj, ktorý sa skončil ich spriatelením, pretože obaja uznali kvality súpera.
Spoločne sa vybrali do ďalekého cédrového lesa zabiť obludu Chuvavu, príčinu všetkého zla na svete. S pomocou bohov sa im ju podarilo premôcť. Po tomto hrdinskom čine samotná bohyňa Ištar zatúžila stať sa Gilgamešovou manželkou, ale keďže bola prelietavá, Gilgameš ju odmietol. Ohrdnutá Ištar z pomsty pustila na zem strašného nebeského býka, ktorý rozdupal všetko čo mu stálo v ceste. Gilgameš s Enkidu ho však skolili.
Po tomto čine znel výrok bohov: Enkidu musí zomrieť. Enkidu je prekliaty Ištarou, ochorie. Po niekoľkých dňoch choroby zomrel a odišiel do temného podsvetia. Gilgameš veľmi smútil a rozhodol sa, že on sa smrti vyhne a získa pre seba večný život. Rozhodol sa vyhľadať Utanapištima, jediného človeka, ktorý prežil potopu sveta.
Tu sa začína jeho cesta za nesmrteľnosťou. Gilgameš počas svojej púte prechádza rozličnými skúškami iniciačného rázu.
Na tejto dlhej ceste na koniec sveta stretáva ľudí-škorpiónov, strážcov hory Mašu, krčmárku Siduri, ktorá podáva nápoje bohom a napokon Uršanabiho, prievozníka cez more smrti. Bohovia sa rozhodnú udeliť mu za jeho hrdinské činy nesmrteľnosť, ak prejde ešte jednou skúškou, ktorá je však tentokrát duševného rázu. Gilgameš nemôže šesť dní a sedem nocí zaspať. Gilgameša veľmi ľahko premáha spánok a tak o svoju možnosť stať sa nesmrteľným prichádza. Dostane ešte jednu možnosť – napokon nájde Utanapištiho v krajine Dilmune. Ten mu vyrozprával príbeh o potope a prezradil, že existuje rastlina, ktorá v starobe vracia mladosť.
Gilgameš rastlinu nájde na dne mora a vracia sa s ňou domov. Neďaleko Uruku sa chce napiť vody zo studne, položí rastlinu na zem a kým pije, priplazí sa had a rastlinu zožerie. Tak Gilgameš definitívne prichádza o nesmrteľnosť.
Bohovia mu však radia, aby nezúfal, aby radšej namiesto hľadania nesmrteľnosti vychutnával život pozemský. Toto konštatovanie, že človek nemôže nájsť večný život, ale svojím dielom a hrdinstvom si môže zabezpečiť večnú slávu a žiť v pamäti ľudí, tvorí záver eposu.
Charakteristika a kontext [upraviť]
Epos o Gilgamešovi opisuje ľudský údel. Ľudským osudom je smrť. Podľa toho je údelom každého človeka krátko pobývať na Zemi a slúžiť bohom. Nesmrteľnosť sa v mezopotámskej mytológii podarilo dosiahnuť iba Uta-napištim so svojou manželkou, ktorí ako jediní prežili veľkú potopu. Poznanie osudu prostredníctvom veštenia, ktoré sa v Mezopotámii natoľko rozmohlo, nemalo slúžiť k tomu, aby bol človek schopný svoj osud zmeniť, ale aby ho poznal a mohol sa mu podriadiť. Prijatie a podriadenie sa osudu bolo považované za hrdinstvo, nie vzdorovanie mu. Vzdorovanie proti osudu bolo chápané ako narušovanie svetového poriadku. Osud bol chápaný ako niečo nemenné.
Ukážka (X. tabuľka) [upraviť]
Siduri v záhrade z polodrahokamov pri veľkom mori odhovára Gilgameša od ďalšieho putovania:
"Gilgameš, kam utekáš?
Život, ktorý hľadáš, určite nenájdeš!
Keď bohovia stvorili ľudstvo,
pridelili ľudstvu smrť,
život si vzali do rúk pre seba.
Ty, Gilgameš - naplň si žalúdok,
raduj sa vo dne i v noci!
Každý deň sláv sviatok radosti [a hoduj]!
Tancuj a hraj sa vo dne i v noci!
Šaty maj čisté, hlavu maj umytú, vo vode sa kúp!
Staraj sa o dieťa, čo sa drží tvojej ruky,
manželka nech sa ti poteší na lone.
Takého druhu je dielo človeka! [=Tak si počína ľudstvo!]"
Iné projekty [upraviť]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Epos o Gilgamešovi
