Exponent pravice
Exponenti pravice je dobový termín z obdobia okupácie česko-slovenského štátu na označenie aktívnych účastníkov, alebo aj nepohodlných súbežcov, tzv. demokratizačného procesu 1968 v ČSSR.
Hodnotenie[upraviť | upraviť zdroj]
Milan Šútovec podáva nasledujúci výklad tohto pojmu:
Termín bol systematicky používaný v žargóne dokumentov a uznesení Komunistickej strany Česko-Slovenska/Slovenska a prejavov jej funkcionárov, aj v slovníku komunistickej propagandy a historiografie. Podľa želania tvorcov termínu mal mať hanlivý význam.[1]
Význam termínu exponenti pravice mal byť hanlivý, v rôznych spoločenských vrstvách bol význam odlišný. Termín sa sporadicky vyskytoval už počas Pražskej jari vo vyjadreniach odporcov prebiehajúceho obrodného procesu, cieľavedome a s veľkou frekvenciou sa používal najmä po invázii vojsk Varšavskej zmluvy a v prvých fázach konsolidácie a normalizácie. Termín sa používal v kombinácii s termínom "pravicoví oportunisti" a slúžil ako kritérium politického hodnotenia pri kádrovej práci a ako nástroj politického prenasledovania a deptania politických odporcov. Termín zahrnoval široké spektrum názorových oponentov a politických odporcov KSČ/KSS od vyhranených antikomunistov, členov dobových politizujúcich združení ako Klub angažovaných nestraníkov cez reformne naladených členov komunistickej strany, aktívnych členov cirkví, kritických umelcov, vedcov, pedagógov a pod. V r. 1971 bola rozhodnutím ÚV KSČ zriadená Centrálna evidencia predstaviteľov a exponentov pravice. V ďalšom priebehu normalizácie boli exponenti pravice v r. 1974 - 1988 pod tajným policajným dohľadom ŠtB doma i v emigrácii. Osoba so spoločenským štatútom exponenta pravice mala spravidla dlhodobo vážne zamestnanecké či kariérne problémy, viacerí z exponentov získali časom aj štatút politického väzňa. malá časť pod nátlakom súhlasila s prácou agenta ŠtB. Demokratická revolúcia v r. 1989 väčšinu exponentov pravice rehabilitovala politicky a niektorých aj súdne.[1]
Osobnosti patriace na zoznam Exponentov pravice[upraviť | upraviť zdroj]
- R. Battěk
- J. Dienstbier
- A. Dubček
- V. Havel
- Z. Jičínský
- M. Kusý
- L. Lis
- P. Pithart
- J. Šabata
- M. Šimečka a iní.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c ŠÚTOVEC, Milan. Politické Slovensko : encyklopedická príručka : aktéri, dokumenty, inštitúcie, politické strany, udalosti. 1. slov. vyd. Bratislava : SLOVART, 2019. 487 s. ISBN 978-80-556-3894-2. S. 107.