Ivan VI. (Rusko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ivan VI.
ruský imperátor
Ioann Antonovich.jpg
Panovanie 1740 - 1741
Pôvodné meno Ivan Antonovič
Narodenie 12. (23. august) 1740
Petrohrad, Rusko
Úmrtie 4. (15. júl) 1764
Šlisseľburg, Rusko
Hrobka neznáme
Predchodca Anna I.
Regent Ernest Johann Biron do 8.(19. novembra) 1740
Anna Leopoldovna
Nástupca Alžbeta I.
Manželka žiadna
Potomstvo žiadne
Dynastia Romanovci
Otec Anton Ulrich Brunšvický
Matka Anna Leopoldovna

Ivan VI. Antonovič (rus. Иоaнн Антoнович) (* 12. (23. august) 1740, Petrohrad, Rusko - † 4. (15. júl) 1764, Šlisseľburg, Rusko) bol ruský imperátor v rokoch 17401741. Bol synom Anny Leopoldovny (Alžbeta Katarína Kristína Meklenburská) a vojvodu Antona Ulricha Brunšvického. Jeho matka bola neterou Anny I. a vnučkou cára Ivana V.

Imperátorom sa stal ako dvojmesačný a zosadený z trónu bol po štrnástich mesiacoch. Fakticky však nevládol, panovnícke právomoci prešli na jeho zástupcu, regenta. Pozíciu regenta najprv zastával milenec bývalej cárovnej Ernest Johann Biron, neskôr, po štátnom prevrate jeho matka Anna Leopoldovna.

V oficiálnych súdobých zdrojoch sa spomína ako Ivan III. Poradie sa totiž odvodzovalo od prvého ruského cára Ivana Hrozného. V neskoršej historiografii vznikol úzus pretrvávajúci dodnes, podľa ktorého sa poradie určuje od prvého panovníka s menom Ivan - kniežaťa Ivana I. Kalitu (podľa tohoto pravidla Ivana Hrozného označujeme ako Ivan IV. Hrozný).

Narodenie následníka[upraviť | upraviť zdroj]

Bezdetná cárovná Anna I. (vládla v rokoch 1730 - 1740) dlho riešila problém s následníctvom trónu. Anna I. chcela odkázať trón potomkom svojho otca Ivan V. a veľmi ju znepokojovalo, že by následníctvo mohlo prejsť na potomkov Petra I. Veľkého, ktorí predstavovali druhú panovnícku líniu. Preto sa rozhodla za dediča trónu vyhlásiť vtedy ešte nenarodeného syna svojej len trinásťročnej netere Alžbety Meklenburskej (dcéru svojej sestry Kataríny Ivanovny a vnučku Ivana V.) Alžbeta prijala pravoslávnu vieru, nové meno Anna Leopoldovna a vo svojich 21 rokoch sa v roku 1739 vydala za vojvodu Antona Ulricha Brunšvického. V auguste 1740 sa vytúžený následník trónu skutočne narodil. O dva mesiace neskôr - 17. (28. októbra) 1740 - cárovná Anna I. umiera. Na smrteľnej posteli potvrdila svoje dávnejšie želanie a podpísala listiny o následníctve Ivana Antonoviča a regentstve Ernesta Birona. v závete určila ako následníka maličkého Ivana Antonoviča. V prípade jeho smrti malo následníctvo prejsť na ďalšie deti Anny Leopoldovny podľa veku. Na trón bolo dosadené dvojmesačné dieťa ako imperátor Ivan VI. Všetky panovnícke právomoci vykonával milenec zosnulej imperátorky, regent Ernest Johann Biron.

Krátke panovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Ivan VI. s matkou Annou Leopoldovnou

Už počas prvých dní vlády regenta Birona vznikli konflikty medzi ním a rodičmi malého imperátora Ivana VI. (Anna Leopoldovna a vojvoda Anton Ulrich Brunšvický). Zrodil sa prvý zo série pokusov o palácový prevrat a odstránenie regenta Birona s cieľom dosadiť na jeho miesto vojvodu brunšvického alebo jeho manželku. Аnna Leopoldovna získala na svoju stranu silného spojenca - poľného maršála grófa Christopha von Münnicha. Münnich za pomoci armády v noci 8. (19. novembra) 1740 zatkol a uväznil regenta Birona aj s jeho manželkou. Následne Birona zbavili regentstva a poslali do vyhnanstva na Sibír.

Novou regentkou a faktickou vládkyňou Ruského impéria sa stala matka imperátora Ivana VI., Anna Leopoldovna. Anna Leopoldovna však nebola vôbec spôsobilá spravovať krajinu a postupne odovzdala svoju moc grófovi Münnichovi, ktorého zo scény vytlačil Ostermann.

Všeobecná nespokojnosť, ale i neustále intrigy a boj o moc sa stupňovali a o rok neskôr, v noci na 25. novembra (6. decembra) 1741 sa uskutočnil ďalší prevrat a na trón sa posadila dcéra Petra I. Veľkého ako Alžbeta I. Na cársky trón sa tak dostáva druhá dedičská línia - línia potomkov Petra Veľkého.

Život vo väzení[upraviť | upraviť zdroj]

Nová imperátorka Alžbeta I. dala okamžite po uchopení moci uväzniť Ostermanna, zosadeného Ivana VI., jeho rodičov a všetkých ich blízkych príbuzných. Rodina brunšvického vojvodu bola najprv vypovedaná z krajiny, ale než k tomu došlo, bolo vypovedanie zmenené na internáciu. Vojvoda brunšvický bol nakoniec s celou rodinou poslaný do Soloveckého kláštora na severe Ruska. Pre zlé počasie tam však nedorazili a zostali v Cholmogorách pri Archangeľsku. Malého cára od rodiny odtrhli a väznili osobitne. Dlhé putovanie, ústrky, choroby, hlad a odlúčenie sa čoskoro odrazili na zdraví Anny Leopoldovny, ktorá v roku 1746 zomrela.

Obava Alžbety I. z návratu a pomsty zosadeného panovníka si vyžiadala dovtedy nevídané opatrenia. Dieťa bolo „bezmenným väzňom“, pretože jeho meno nesmelo byť v oficiálnych hláseniach uvedené. Aby bolo utajenie ešte väčšie, premenovali ho na Grigorija. Na prelome rokov 1741 a 1742 bolo vydané naradenie imperátorky o povinnosti ľudu odovzdať všetky mince s menom Ivana Antonoviča na následné pretavenie. Neskôr bolo vydané nariadenie o zničení všetkých portrétov s vyobrazením Ivana a o výmene úradných tlačív, pasov a iných dokumentov s menom imperátora za nové.

Po neúspešnom komplote, ktorého výsledkom malo byť oslobodenie Ivana VI. a jeho znovunastolenie na ruský trón Alžbeta I. dala pätnásťročného Ivana-Grigorija previezť v roku 1756 z Cholmogôr do pevnosti Šlisseľburg pri Petrohrade. V spoločnosti niekoľkých dôstojníkov žil od tejto chvíle Ivan-Grigorij v izolovanej časti pevnosti za nedobytnými múrmi. Väzeň nesmel mať žiadne návštevy, okrem svojich strážcov nevidel žiadneho iného človeka. Jeho jediným rozptýlením boli náboženské knihy, občas hral so strážnikmi karty a kocky. Postupne však psychicky upadal, začal blúzniť, koktal a mával záchvaty zúrivosti.[1]. Podľa dochovaných dokumentov napriek svojej izolovanosti Ivan-Grigorij poznal svoj pôvod, bol gramotný a túžil po živote v kláštore. Po smrti imperátorky Alžbety I. nechal jej nástupca Peter III. Ivanov väzenský režim ešte priostriť. Vydal inštrukcie, aby bol väzeň v prípade neposlušnosti prikovaný na reťaz a povolil aj jeho bitie. Pri akomkoľvek pokuse o oslobodenie mal byť Grigorij bez váhania zabitý. Sám imperátor Peter III. sa však zanedlho ocitol vo väzení, kde bol následne zavraždený a na trón sa dostala jeho manželka, imperátorka Katarína II. Veľká. Tá si nechala v roku 1762 Ivana predviesť a viedla s ním rozhovor. Potom potvrdila inštrukcie Petra III. a zopakovala príkaz, ktorý dala pred rokmi Alžbeta I. - v prípade choroby neposkytovať tomuto väzňovi lekársku pomoc.

Ivanova smrť[upraviť | upraviť zdroj]

I. Tvorožnikov: Mirovič nad telom Ivana VI. (1884)

4. (15. júla) 1764 došlo v šlisseľburgskej pevnosti k vzbure, ktorú viedol veliteľ stráže podporučík Vasilij Mirovič. Ten zajal veliteľa pevnosti a vzbúrených vojakov viedol do časti, kde bol väznený Ivan. Dvaja strážcovia Ivana-Grigorija, poručík Čekin a kapitán Vlasjev, však stačili tajný príkaz cárovnej splniť. Ivan VI. bol vo veku dvadsaťštyri rokov zavraždený vo svojej cele. Na jeho tele bolo nájdených osem rán šabľou. Vodca vzbury Mirovič nebol po svojom zatknutí mučený (čo bolo na tú dobu veľmi neobvyklé), bolo rozhodnuté, že šlo o jeho individuálnu akciu bez ďalších spojencov a odsúdili ho na smrť obesením. Mirovič bol popravený 15. (26. septembra) 1764. Dodnes sa špekuluje o tom, či nebolo celé sprisahanie vyvolané úradujúcou panovníčkou Katarínou II. s cieľom zlikvidovať nepohodlného právoplatného dediča trónu. Ona však svoju účasť na vražde do svojej smrti popierala. Isté je, že obaja vrahovia boli cárovnou bohato odmenení (7000 rubľov) a získali doživotné výslužné. Tajný príkaz zabiť väzňa pri akomkoľvek pokuse o jeho oslobodenie zostal pred svetom utajený.

Osud pozostatkov[upraviť | upraviť zdroj]

Predpokladá sa, že Ivan VI. bol pochovaný v šlisseľburskej pevnosti, presné miesto odpočinku však nie je známe. V septembri 2010 niekoľko archeológov oznámilo, že kosterné nálezy v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Cholmogorach boli identifikované ako ostatky imperátora Ivana VI.[2] Čoskoro sa však objavili pochybnosti o pravosti pozostatkov a navyše boli vyslovené námietky zo strany Ruskej akadémie vied voči neprofesionálnemu archeologickému výskumu[3].

Poznámka k uvádzaniu dátumov[upraviť | upraviť zdroj]

V článku sú uvádzané dvojité zápisy dátumov udalostí spätých s územím Ruského impéria. Je to z dôvodu, že do februára 1918 platil na území Ruska juliánsky kalendár. Dátumy podľa juliánskeho kalendára sú o niekoľko dní „posunuté dozadu“ oproti dnes používanému gregoriánskemu kalendáru. Odchýlka dátumov sa s pribúdajúcimi rokmi zväčšovala (približne 1 deň za 128 rokov), preto rozdiel v historických dátumoch nemusí byť stále rovnaký. V období života Ivana VI. bol tento rozdiel 11 dní.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Иван VI na ruskej Wikipédii.

  1. KOL.. Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2010. ISBN 978-80-7422-026-5. Kapitola Ruské impérium. Doba palácových převratů, s. 155-158. (v češtine)
  2. Найдены останки российского императора Ивана VI. [online]. Lenta.ru, 13.09.2010, [cit. 2011-11-16]. Dostupné online. (v ruštine)
  3. Директор Института археологии РАН: я не верю в подлинность останков Иоанна VI. [online]. Vesti.ru, 16.09.2010, [cit. 2011-11-16]. Dostupné online. (v ruštine)
  • ANISIMOV E.: Ivan VI. Antonovič. Moskva: Izdateľstvo Molodaja gvardija, 2008. ISBN 978-5-235-03026-8. 368 s. [1]
  • LIBROVIČ S. F.: Imperator pod zapretom. Moskva: Izdateľstvo Zacharov, 2008. ISBN 978-5-8159-0862-8. 160 s. [2]
  • DANILEVSKIJ G. P.: Mirovič. Moskva: Chudožestvennaja literatura, 1977.
  • Svedenija ob Ioanne ili Ivane Antonoviče, pravnuke carja Ioanna Aleksejeviča. Iz rukopisej Imperatorskoj S.-Peterburgskoj publičnoj biblioteki. Russkaja stranica, 1894 (internetová verzia 2006). № 12. str. 82-97.[3]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Ivan VI. (Rusko)
Romanovci
Vladárske tituly
Predchodca
Anna I.
imperátor
17401741
Nástupca
Alžbeta I.