Karkinos (syn Xenotima)
Karkinos (starogr. Καρκίνος) bol aténsky tragický básnik a stratég v 5. stor. pred Kr.[1][2]
Karkinos, syn Xenotima z dému Thorikos, mal štyroch synov a jeden z nich, Xenokles, bol tiež tragickým básnikom.[3] Karkinos a jeho synovia sa spomínajú (s posmechom[1]) v troch raných hrách Aristofana: Osy (1497 – 1537) z roku 422 pred Kr., Mier (782 – 95) z roku 421 pred Kr. a Oblaky (1260 – 6), v hre, ktorá bola prvýkrát uvedená v roku 423 pred Kr. V schólii Ferekratovho diela Divokí muži (Agrioi – fr. 15 K-A) sa spomínajú ako rodinný divadelný súbor. Vo všetkých týchto prípadoch je Karkinos jediným menovaným členom skupiny, uvádzaný aj v úlohe režiséra a básnika. Synovia sa spomínajú ako skupina. Žiadny z nich nie je menovaný alebo (možno s výnimkou v diele Osy 1510) akokoľvek vyčlenený. Navyše, na rozdiel od svojho otca, vystupujú ako účinkujúci, či už ako tanečníci alebo herci.[4]
Z jeho hier sa nezachovali ani len fragmenty.[4] Známy je len jeden názov jeho hry, a to Myši (Μύες, čo bol názov komédie, nie tragédie[5]),[6] ale i ten je zrejme vymyslený Aristofanom.[7]
Karkinos sa niekedy v polovici 5. stor. pred Kr. stal trierarchom,[8][4] bol teda dosť majetný na to (patril do vyššej spoločenskej triedy), aby ho v roku 432/1 pred Kr. zvolili za stratéga (od roku 487 pred Kr. volili v Aténach desať stratégov na jeden rok, ale niektorí mohli byť zvolení aj znova[9]). Uvádza to Thukydides: „V čase, keď boli Peloponézania v Atike, Aténčania poslali na plavbu okolo Peloponézu sto lodí, ktoré na to pripravili, a na nich tisíc hoplitov a štyristo lukostrelcov. Ich stratégmi boli Karkinos, syn Xenotimov, Proteas, syn Epiklov, a Sokrates, syn Antigenov.“ [10]
Jeho vnuk Karkinos zo 4. stor. pred Kr. taktiež skladal tragédie. Pravdepodobne napísal 160 hier a získal 11 víťazstiev.[1][11]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 292.
- ↑ Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I - IV. Martin : THETIS, 1980. ISBN 978-80-9701-154-3. S. 323.
- ↑ Timothy J. Moore. Aristophanes and Menander: Three Comedies: Peace, Money, the God, and Samia. Indianapolis : Hackett Publishing Company, Incorporated, 2014. ISBN 978-16-2466-187-7. S. 215.
- ↑ a b c David Harvey, John Wilkins. The Rivals of Aristophanes: Studies in Athenian Old Comedy. London : Classical Press of Wales, 2002. ISBN 978-19-1058-959-5. S. 65-66.
- ↑ John A. Rush. Entheogens and the Development of Culture. Berkeley : North Atlantic Books, 2013. ISBN 978-15-8394-624-4. S. 347.
- ↑ Richmond Yancey Hathorn. Crowell's Handbook of Classical Drama. Martin : Crowel, 1967. ISBN 978-06-9022-501-3. S. 78.
- ↑ Matthew Wright. The Lost Plays of Greek Tragedy. London : Bloomsbury Publishing, 2016. ISBN 978-14-7256-777-2. S. 106.
- ↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Attica (IG I-III): Attica IG I³ 874 [1]
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 37.
- ↑ Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I - IV. Martin : THETIS, 1980. ISBN 978-80-9701-154-3. S. 120.
- ↑ Sarah C. Humphreys. Kinship in Ancient Athens: An Anthropological Analysis. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9109-240-4. S. 173.