Xenokles z Atén
Xenokles (starogr. Ξενοκλῆς) bol aténsky tragický básnik v 5. stor. pred Kr.[1][2]
Xenokles, syn Karkina z atického dému Thorikos, bohatého stratéga a tragického básnika, bol činný v 5. stor. pred Kr. So svojimi bratmi (Xenotimom, meno jeho druhého brata nie je známe[3]) vystupoval na divadelných hrách ako účinkujúci, či už ako tanečník alebo herec (schopnosti členov jeho rodiny často satirizoval Aristofanes[4]).[5] Xenokles neskôr (dospel v roku 422 pred Kr.) nasledoval príklad svojho otca a tiež písal tragédie, rovnako ako jeho syn Karkinos.[3]
Xenokles v roku 415 pred Kr. v dramatickej súťaži na Dionýziách so svojou tetralógiou (dnes už stratenou), t. j. súborom štyroch hier, troch tragédii a satyrskou hrou (bola to tragikomická fraška so zborom Satyrov vedených Silénom, jej členovia mali konské telo, chvosty a stoporený falus [6]) porazil Euripidovu tetralógiu.[7] [8]
Klaudios Ailianos nesúhlasil s rozhodnutím poroty: „Počas 91. olympiády, v ktorej Exainetos z Akragantu vyhral beh na jedno stadion, súťažili spolu Xenokles a Euripides. Xenokles, nech to už bol ktokoľvek, získal víťazstvo týmito tragédiami, Oidipus, Lykaón, Bakchantky a satyrskou hrou Athamas. Euripides bol druhý s hrami Alexandros (Paris), Palamédes, Trójanky a so satyrskou hrou Sisyfos. Je smiešne, že Xenokles nebol porazený, keďže Euripidove tragédie boli lepšie. Dôvodom bolo buď to, že tí, ktorí hlasovali, boli ignoranti a nemali jasný úsudok, alebo boli skorumpovaní. Ale obe možnosti sú nečestné, nehodné Aténčanov.“[9]
V schólii k 792. riadku Aristofanovej hry Mier sú Xenokles a jeho bratia označení ako μηχανοδίφαι „hľadači mechaniky“ (obľubujúci divadelné mechanické efekty).[10][11]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Herbert Jennings Rose. A Handbook of Greek Literature. Wauconda : Bolchazy-Carducci Publishers, 1996. ISBN 978-08-6516-321-8. S. 210.
- ↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 1023.
- ↑ a b Barry Strauss. Fathers and Sons in Athens. London : Routledge, 2002. ISBN 978-11-3495-246-5. S. 75.
- ↑ S. D. Lambert. Rationes Centesimarum: Sales of Public Land in Lykourgan Athens. Amsterdam : J. C. Gieben, 1997. ISBN 978-90-5063-157-0. S. 164.
- ↑ David Harvey, John Wilkins. The Rivals of Aristophanes: Studies in Athenian Old Comedy. London : Classical Press of Wales, 2002. ISBN 978-19-1058-959-5. S. 65-66.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 276.
- ↑ Carl Werner Müller. Nachlese. Berlin : Walter de Gruyter, 2009. ISBN 978-31-1020-128-4. S. 78.
- ↑ Kovacs. Euripidea. Leiden : BRILL, 2018. ISBN 978-90-0432-937-9. S. 43.
- ↑ Claudius Aelianus, Varia Historia, 2,8. [1]
- ↑ Matthew C. Farmer. Tragedy on the Comic Stage. Oxford : Oxford University Press, 2017. ISBN 978-01-9049-207-6. S. 28.
- ↑ Ioanna Karamanou. Euripides, "Alexandros": Introduction, Text and Commentary. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2017. ISBN 978-31-1053-728-4. S. 132.