MPEG-2

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

MPEG-2 je skupina štandardizovaných kompresných formátov kódovania audiovizuálnych informácií, ktoré boli definované expertnou pracovnou skupinou MPEG (Motion Picture Experts Group). Je modernejším nástupcom staršej skupiny kompresných formátov MPEG-1. MPEG-2 štandardy môžu byť používané napríklad pri ukladaní audiovizuálnej informácie na DVD, ako aj pri digitálnom televíznom vysielaní (DVB).

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

MPEG-2 je často používaný formát digitálneho televízneho signálu, ktorý je vysielaný terestriálnymi, káblovými, a DVB-S TV systémami. Je to tiež formát na ukladanie filmov na DVD a podobné disky. TV stanice, TV receivery, DVD prehrávače, a iné zariadenia tiež spĺňajú tento štandard. MPEG-2 bol vyvinutý Moving Pictures Expert Group (MPEG) v poradí ako druhý zo štandardov a je to medzinárodný štandard (ISO/IEC 13818). Časti 1 a 2 štandardu MPEG-2 boli vyvinuté v spolupráci s ITU-T, a majú svoje príslušné katalógové číslo v ITU-T sérii.

Hoci je MPEG-2 jadrom mnohých DVD formátov, nešpecifikuje ich úplne, ale regionálne inštitúcie môžu upraviť DVD formát podľa svojich potrieb, rozširujúc alebo obmedzujúc tak štandard MPEG-2.

Špecifikácia štandardu MPEG-2[upraviť | upraviť zdroj]

Špecifikácia MPEG-2 štandardu pozostáva z niekoľkých častí:

Systémová sekcia, časť 1, ktorá definuje dva rozdielne kontajnery. Jeden je MPEG-TS, určený na prenoss digitálneho videa a audia cez stratové médium, ako je vysielanie, napr. ATSC a DVB. MPEG-2 systém tiež definuje MPEG-PS, kontajner určený na spoľahlivé média ako optické disky, DVD a SVCD. Štandard MPEG-2/systém je známy ako ISO/IEC 13818-1 a ITU-T Rec. H.222.0.[1]

Video sekcia, časť 2, je podobná predchádzajúcemu MPEG-1 štandardu, ale tiež poskytuje podporu pre prekladané video, t. j. video používané pri analógovom vysielaní. MPEG-2 video nie je optimalizované pre malé dátové toky. Je nevhodný pre dátové toky pod 1 Mbit/s v SDTV rozlíšení. Oproti MPEG-1 je vhodnejší na dátový tok 3 Mbit/s a viac. Všetky štandardy zhodné s MPEG-2 sú schopné prehrávať MPEG-1 video streamy. Štandard MPEG-2/Video je známy ako ISO/IEC 13818-2 a ako ITU-T Rec. H.262.[2]. MPEG-2/Video je s niekoľkými zlepšeniami použiteľné aj na televízny prenos s vysokým rozlíšením HDTV.

Audio sekcia, definovaná ako časť 3 štandardu (MPEG-2 Audio/MPEG-2 Part 3), rozširuje MPEG-1 audio o nižšie dátové toky a vzorkovacie frekvencie. Umožňuje tiež kódovať viac surround kanálov. Táto metóda je spätne kompatibilná, umožňujúc MPEG-1 audio dekodérom dekódovať dva hlavné stereo kanály. V 7. časti MPEG-2 štandardu (MPEG-2 Part 7) je špecifikovaný dosť odlišný, spätne nekompatibilný audio formát. Časť 7 sa nazýva MPEG-2 AAC. Hoci AAC je oveľa efektívnejší ako predchádzajúce MPEG audio formáty, je taktiež oveľa zložitejší, a preto je potrebný výkonnejší hardvér na enkódovanie a dekódovanie. Advanced Audio je definovné v časti 3 MPEG-4 štandardu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ITU-T Rec. H.222.0
  2. ITU-T Rec. H.262