Magnetický indukčný tok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Magnetický indukčný tok alebo magnetický tok je fyzikálna veličina, ktorá sa používa na opis elektromagnetickej indukcie. Vyjadruje súhrnný tok magnetickej indukcie prechádzajúci určitou plochou.

Symbol veličiny: Φ

Základná jednotka: Weber, značka jednotky Wb

Rozmer jednotky: Wb = m2·kg·s-2·A-1 v sústave SI, inak aj V·s alebo T·m2.

Výpočet[upraviť | upraviť zdroj]

  • z definície
Ak je plocha, ktorej magnetický tok sa počíta, rovinná,
{\Phi} = B S \cos \alpha \,,
kde B je veľkosť magnetickej indukcie homogénneho magnetického poľa, S je plocha a α je uhol, ktorý

zviera normálový vektor plochy s vektorom magnetickej indukcie.

{\Phi} = \vec{B} \cdot \vec {S}
Ak je plocha všeobecná a magnetické pole nehomogénne, potom
{\Phi} = \oint_{\Sigma} \mathbf{B} \cdot \mathrm{d}\mathbf{S} \,.
Pre valcovú cievku s N závitmi a prierezom S, ktorej os zviera s indukčnými čiarami homogénneho magnetického poľa uhol α, je magnetický indukčný tok daný vzťahom
{\Phi} = N B S \cos \alpha \,,


  • magnetický tok v cievke v prostredí s konštantnou permeabilitou je priamo úmerný elektrickému prúdu prechádzajúcemu touto cievkou.
{\Phi} = L I\,,
kde L je indukčnosť cievky.

Externé odkazy (po česky)[upraviť | upraviť zdroj]